NAROD MA PRAVO SE BRANIT
piątek, 18 czerwca 2010
Je nutné začít s důkladnou ofenzívou


Vážení přátelé,
 
to co publikoval, bohužel nedávno zesnulý pan Smoljak, nám bylo již dříve známo a vzpomínám si, že soudní proces, který proti němu vedl pan Dřímal byl dokonce na jiný jeho názor, a sice ten, že Moravané chtěli dokonce provést jakýsi bombový útok v Praze. Pan Dřímal soud však samozřejmě prohrál. Tak jak mám rád humor Divadla Járy Cimrmana, tak mne dlouho znepokojuje jejich protimoravský postoj, zejména v podobě urputného prosazování názvu „Česko“ od pana Svěráka až po setkání s ním a panem Čepelkou v recepci hotelu „ U Jakuba“ v Brně. Když totiž viděli, že mám na klopě moravský odznak HSDMS, řekli mi: „A – pán je nacionalista!“.

To, co jsem nyní dostal k přečtení a sice názor Slováků na Moravu je více než příšerné a je s podivem, že ponechává chladným i historiky z Prahy. Na druhou stranu to mnohé vysvětluje.
 
Dne 14.6.2010 v tzv. „Hyde parku“ na ČT 24 vystupoval samozvaný demokrat pan Fedor Gál. I když jsem celý pořad nesledoval, pouze v době reklam jiného pořadu, nemusel jsem být nijak překvapen, že i v tak krátké době použije pan Gál název Čechy pro ČR. Tentokrát to již zavánělo jeho naprostou ignorancí až debilitou. Při debatě o českých komunistech prohlásil asi toto: „Je to Komunistická strana Čech a Moravy“, jak ji u Vás v Čechách nazýváte“. Ani tady to slovo Morava panu F.Gálovi zřejmě nic neříká, samozřejmě se ani redaktorka nijak nepohoršila. Je dosti obtížné nazvat pana Fedora Gála, který neustále pro naši republiku používá název „Čechy“, českým nacionálním šovinistou. To nějak nejde dohromady. Ale jde to dohromady s českou a slovenskou snahou vymazat Moravu totálně z mapy, jak je zřejmé z uvedené slovakizace Moravy.

Nyní si řekněme něco velmi závažného:
Z jedné korespondence, kterou dosud vedeme vyplynulo, že nás kdosi (musím si to dát teprve všechno dohromady) napadl, že touhou pro identitě Moravy vzýváme všeobecně nenáviděný Protektorát Čechy a Morava, jako bychom chtěli něco takového opětovně zřizovat. Jiná paní napadla naši moravskou orlici, že se jedná o Rakousko-Uherský symbol. Vidíme v souladu s původními myšlenkami pana Smoljaka, jak nenávistnou, nepravdivou a zavádějící  kampaň jsou schopni odpůrci Moravy vést.

Je nutné začít s důkladnou ofenzívou. Častá krůpěj i kámen proráží. Vidíme, že se najdou i subjekty, které jsou schopny se omluvit za nesprávné užití pojmenování ČR jako Čechy, zejména, jde li o komerční sféru, když hrozí určité zprofanování firmy. Když je budeme trval a neustále „otravovat“, nakonec se z toho může stát určitá lavina. Přečtěte si v Bibli podobenství o nepoctivém soudci, který nechtěl vyhovět oprávněné žalobě jakési vdovy. Nakonec si řekl, že než se nechat od ní stále obtěžovat, raději ji vyhověl.
K tomu je nutné, aby naše činnost byla institucionalizována. Navrhuji ustanovení Občanského sdružení proti čechizaci Moravy (proti slovakizaci to povedeme po vedlejší koleji). I můj dotazník, o kterém se urážlivě, ale přesto musel zmínit i  pan J.Kraus, by bylo dobré posílat ho jménem takového Občanského sdružení, kterému nabízím adresu Veveří 61, 602 00  BRNO. Ono  je to nakonec donutí se nad tím zamyslet. Upozorňuji nad zajímavým textem pana Doc.Karla Šperlinka (z Prahy!), který ve sloupku v časopise MM-Průmyslové spektrum č.4/2010 m.j. uvedl, že“ „…Co kdyby se snížil počet krajů na maximálně osm?....“. To už by mohlo se přiblížit dělení naší republiky podle diecézí, které jsou na Moravě tři a jsou vedeny podle původní česko-moravské hranice (viz příloha) a kdysi o to usiloval i současný hejtman JmK pan Hašek. Bylo to v době, kdy se podařilo vrátit pár obcí z Tišnovska do Jihomoravského kraje. V čísle 7/8-2010 téhož časopisu vyjde moje úvaha nad demokracií, kde m.j. píši: „….očekával jsem, že s naprostou samozřejmostí dojde k obnově samosprávy Moravy a Slezska, zničené totalitními vládci v roce 1949. V rozporu s usnesením Federálního shromáždění ČSFR, které od soudilo zrušení Země moravsko-slezské jako akt nespravedlivý, rozdrobili novodobí vládci republiku opět na 14 „gottwaldovských“ krajů, jejichž počet později sami komunisti po 11 letech nefunkčnosti snížili. Snad si konečně dnes někdo uvědomí, že zrušením nadbytečných krajů bychom ušetřili miliardy;…..“ (text musel být příslušně zkrácen, takže tam není celá citace toho usnesení).
 
Připojuji některé mé články, z nichž „Krajské panoptikum“ se mi pod názvem: „Poločas rozpadu krajů“ a Zdi hradu Veveří“ podařilo uveřejnit v brněnské ROVNOSTi. A „Zdi hradu Veveří“ se dostaly i do letáčku samotného hradu.
Dovoluji si Vás pozvat na můj web: http://www.kolibal.cz  a blog: http://kolibal.blog.denik.cz
 
Prof. Ing. Zdeněk Kolíbal, CSc.,
Brno, Morava
http://sowa.quicksnake.cz/Zdenek-Kolibal

 
Hrad Veveří – klenba přes staletí
 
   Zdi hradů Veveří a Špilberku po jistou dobu hostily a chránily nejcennější perlu z Moravy, totiž svatou Zdislavu z   Křižanova, provdanou do Čech za rytíře Havla z Lemberka, která je dodnes vzorem rodinám a pomoci nejpotřebnějším. Její manželský svazek by měl být symbolem pro státotvornou   jednotu Čech a Moravy na základě rovnosti, spolupráce  a vzájemné úcty. Važme si, my Brňané toho, že se daří vracet našemu hradu Špilberku jeho královskou důstojnost a přispějme ze všech sil rovněž k obnově hradu Veveří, aby v trojici s hradem Pernštejnem zůstaly tyto skvosty nadále chloubou Brna, Jižní Moravy a celé naší vlasti.
Prof.Ing.Zdeněk Kolíbal, CSc.,
člen Zastupitelstva MČ Brno-Žabovřesky
http://sowa.quicksnake.cz
piątek, 11 czerwca 2010
Odwracanie kota ogonem na schodach kościoła w Pradze

Written by sowa (») 11.6.2010 13:20 in category judaica,

judaica/praha/proizraelski-artysta-lamr.jpg

Václav Lamr,  křesťanský výtvarník z Prahy  christ.art@seznam.cz wytwarza zamieszanie artystyczne pod kościołem katolickim w Pradze, żeby Czesi okazali ateistyczne współczucie dla żydowskich żołnierzy Israela, którzy zabijali na wodach międzynarodowych, zamiast modlić się po chrześcijańsku ze Swiatem za dusze zamordowanych męczenników spieszących z pomocą humanitarną dla arabskiego getta w Strefie Gazy.  

 http://www.lamr.estranky.cz

 

http://sowa.quicksnake.org

czwartek, 10 czerwca 2010
Hlboká sonda do „svedomia“ exprezidenta Michala Kováča
Napsal sowa (») 9.6.2010 23:58 v kategorii Vladimír Pavlík,


Signatár Charty 77, občiansky aktivista, bývalý redaktor zaniknutých Necenzurovaných novín-Rudé krávo Vladimír Pavlík, prezentuje svoj pohľad na súčasnosť a minulosť svojím vlastným spôsobom, bez servítky na ústach. Jeho výnimočný zmysel pre spravodlivosť vyvoláva medzi politikmi, ktorých spája chuť po moci, naľavo aj napravo, ešte stále príliš veľa duchov. Preto je vysoko pravdepodobné, že pri vzrastajúcej arogancii politickej moci a zneužívaní jej represívnych zložiek, bude Vladimír Pavlík hlavným adeptom na prvého ponovembrového politického väzňa. Zmena bude zrejme len v názve jeho obvinenia, slovo protisocialistický nahradí extrémistický alebo antisemitistický.   Žiaľ 20 rokov po prevrate v novembri 1989 ostal internet už posledným ostrovom slobody slova, pretože printové média sú buď v rukách novodobej finančnej oligarchie, alebo sú už zdecimované a zahnané do kúta neustálymi rozhodnutiami justičnej mafie, ktorá poslušne tak ako za socializmu, v rámci generálnej prevencie a v duchu praktík prokurátora Višinského, eliminuje každý prejav slobodného a nezávislého názoru vysokými finančnými sankciami v tzv. sporoch na ochranu osobnosti politických a ekonomnických gaunerov. Z týchto dôvodov majú obe skupiny panicky strach z príspevkov Vladimíra Pavlíka na ktoré je striktné embargo.

 Hlboká sonda do „svedomia“ exprezidenta Michala Kováča – 1. časť

                                                                         2.časť
                           Trochu do histórie

Píše sa rok 1871. Vtedy sa narodil Valentín Labus ako nemanželské dieťa istého vplyvného poľského grófa a služobnej na jeho panskom dvore. Otec sa samozrejme o neho celý život nestaral a mama ho umiestnila do chudobnej rodiny, ktorá ho aj vychovala. Aj keď celý život prežil v chudobe, bol to čestný a dobrý človek, ktorý vychoval osem detí. Keď sa v Lubiene vyučil za garbiara, presťahoval sa do Spišskej Belej, kde si založil aj rodinu. Vo svojej garbiarskej profesii bol veľmi šikovný a pamätníci na neho spomínajú ako na dobrého a pracovitého človeka. 

V roku 1924 ho za veľkej slávy navštívil jeho vlastný otec. V Spišskej Belej sa dodnes traduje, ako vplyvný gróf navštívil rodinu garbiara. No syn Valentín, po všetkom tom čo prežil, nemal chuť sa s ním rozprávať. Napriek tomu mu nevlastný otec založil v Zipser Banke konto na sumu 250 000 mariek, čo v tom období boli neskutočne veľké peniaze. Valentín Labus ich ale nikdy nepoužil, lebo bol zvyknutý žiť veľmi skromne. Až v roku 1942, keď umieral, dal dokument o právomoci k výberu sumy svojim deťom, aby sa poctivo rozdelili. Keďže rodina mala nemeckých predkov, polovica súrodencov musela odísť – ujsť do Nemecka. Výber peňazí sa im podarilo uskutočniť a v Nemecku ich uložiť na „účet“.

Druhá polovica rodiny ostala bývať v Spišskej Belej a od roku 1948 boli neustále prenasledovaní ŠtB a komunistickou mocou. Súrodenci žijúci v Nemecku sa snažili nájsť spôsob, ako peniaze preniesť na Slovensko, čo sa aj v roku 1967 podarilo a Emil Labus, otec dnes žijúceho Františka Labusa išiel do banky výber vybaviť. Tam sa od pracovníčky dozvedel, aká veľká suma je tam. Komunistický režim ale výber odmietol a začalo sa opätovné prenasledovanie rodiny, vrátane nasadenia agentov ŠtB. Ten po týchto akciách štátu prestal ohľadom tohto už vyvíjať aktivity. V Bratislave na Kupeckého ul. č. 6 mal ale sestru Margitu. Tam bývala aj staršia pani s ktorou sa poznala, a túto pani navštevoval aj Michal Kováč s manželkou Emíliou, s ktorými sa tam zoznámila aj pani Margita. Táto sa neskôr Michalovi Kováčovi zdôverila s problémom výberu peňazí, keďže zistila, že pracuje v banke. Ten jej za províziu prisľúbil pomoc pri výbere sumy. Sestra Margita začala naliehať na svojho brata Emila, aby dokument priniesol do Bratislavy a za prítomnosti jeho syna Františka, odovzdali v roku 1982 dokument Zipser Banky aj s potrebnými dokladmi (rodné listy, úmrtné listy a pod.) Michalovi Kováčovi. Títo ľudia, v dobrej viere, všetky dokumenty odovzdali bez úradného potvrdenia či spísania akéhokoľvek dokumentu. Za krátky čas po tomto akte teta Margita zomrela, čo Michal Kováč využil – a miesto provízie si ponechal celú sumu peňazí. Všetky spôsoby domôcť sa práva za bývalého režimu boli bezúspešné.

Ponovembrový boj za spravodlivosť

Keď sa Michal Kováč stal slovenským prezidentom, František Labus a Mária Svitanová sa opätovne začali domáhať svojich nárokov. Niekoľkokrát mu písali aby dokument vrátil, navštívili ho v jeho nadácii, odkiaľ boli jeho ochrankou vyhodení, skúšali všetko možné aj nemožné. Podali na neho trestné oznámenia, no veci sa nepohli.

Keď v auguste 1995 uniesli jeho syna a on platil za neho kauciu, rakúski novinári sa ho pýtali, odkiaľ má takú veľkú sumu peňazí. Ten v televízii ukázal dokument, tvrdiac, že je to dedičstvo po jeho nebohom strýkovi, no poškodená strana, sledujúc taktiež tento televízny dokument s hrôzou zisťuje, že je totožný s ich vlastným dokumentom, ktorý Michalovi Kováčovi odovzdali v roku 1982. V roku 1999 začala v tejto kauze konať aj polícia, a treba otvorene povedať, že v nej odviedli kus poctivej roboty, za ktorú si jej príslušníci z OO PZ Ružinov – západ zaslúžia verejné poďakovanie. (Podrobnosti budú uverejnené v niektorej ďalšej časti – pozn. autora V. P.) Pán Labus a pani Svitanová navštevujú viacerých politikov, novinárov, médiá, no každý od toho bočí. Nakoniec po dlhých ťahaniciach sa im podarilo Michala Kováča dostať pred súd, no on nemal záujem sa tam dostaviť. Dostavil sa až na štvrtú výzvu, keď mu hrozila pokuta a predvedenie. Pani Svitanová sa totiž neustále na súdoch pýtala, ako je to možné, keď ona ako dôchodkyňa a pán Labus ako dôchodca prichádzali na súdy až z východného Slovenska – a on, s osobným šoférom a autom, čo je platené daňovými poplatníkmi, sa nevie dostaviť na súd, ktorý je vzdialený niekoľko ulíc od jeho bydliska.
Keďže v ďalších častiach sa budem opierať o autentické dokumenty, odcitujem časť z jedného z rozsudkov z 15. novembra 2005 – 20C 214/02-54:

„Navrhovatelia sa návrhom zo dňa 4. 9. 2002, doplneným podaniami zo dňa 4. 11. 2002, 7. 3. 2003 a 9. 6. 2003, domáhali vydania bankového dokumentu – vkladnej knižky č. 4434 znejúcej na meno: Kontoinhaber, Labus Valentin, Spišská Belá, Slovakai vedenej v Deutsche Bank, Frankfurt Main. V odôvodnení návrhu uviedli, že na uvedenú knižku bola v roku 1922 v tom čase v banke Zipser vložená suma 250.000,- DM. Predmetná suma v roku 1944 bola vyvezená do Nemecka, do peňažného ústavu Dresdner bank. V roku 1982 odporca prostredníctvom nebohej tety navrhovateľov Margity Juráčkovej v Bratislave na Kupeckého prevzal originál výpisu z účtu banky Zipser Spišská Belá znejúci na meno Valentín Labus so stavom 250.000,- DM s tým, že ako pracovník Československej banky v Bratislave vybaví výber tejto sumy v prospech potencionálnych dedičov po nebohom Valentínovi Labusovi, zomrelom 5. 6. 1942.  Od roku 1995, kedy dňa 5. 10. 1995 Slovenská televízia v hlavnom spravodajstve odvysielala šot, v ktorom bol detailný záber ich bankového dokumentu a ktorým odporca preukazoval pôvod zaplatenia kaucie za syna Michala v kauze Technopol, sa bezvýsledne domáhajú toho, čo im patrí, teda bankového dokumentu. Vyjadrenie odporcu k získaniu dokumentu bolo všeobecné, že ho má po vzdialenom príbuznom, „po ujovi“. Odporca doposiaľ DOBROVOĽNE NEVYDAL DOKUMENT, odmieta akýkoľvek dialóg, naďalej neoprávnene disponuje a má vo vlastnej držbe bankový dokument.“

Vladimír Pavlík 

 http://necenzurovane.cwahi.net/10/labus1.html

http://sowa.quicksnake.cz
poniedziałek, 07 czerwca 2010
Odhalenie pamätnej tabule pátrovi Cyrilovi Bystríkovi Janíkovi OFM v Liptovskej Tepličke - 6. jún .2010
Napsal sowa (») 6.6.2010 23:52 v kategorii František Bednár,

Vážení hostia, milí priatelia,

Je pre mňa veľkou cťou, že môžem byť prítomný v mene Svetového združenia bývalých československých politických väzňov pri odhalení tejto pamätnej tabule, ktorá je aspoň skromným pripomenutím si obetí, ktoré v časoch neslobody, v mene viery, priniesli vzácni a odvážni ľudia akými bol aj nebohý františkán páter Cyril Bystrík Janík, rodák z Liptovskej Tepličky.

Musím sa priznať, že k pocitu radosti sa žiaľ pridáva aj pocit smútku a zahanbenia z ľudskej zloby a malomyseľnej zbabelosti, ktorá bola príčinou krivdy a nespravodlivosti spáchanej bývalým režimom na nevinných ľuďoch, ktorých jedinou vinou bolo to, že sa nespreneverili odkazu našich otcov a materí, posolstvu Ježiša Krista a na rozdiel od tých ktorí ich súdili, neslúžili diablovi.


Je smutným svedectvom dnešných dní, že túto pamätnú tabuľu odhaľujeme vyše dvadsať rokov po novembri 1989, kedy komunistický režim pod tlakom vonkajších udalostí vyhnil zvnútra a nebol už schopný existovať bez sovietskych tankov a okupačnej armády. Najprv sa začali rozpadávať satelity a nakoniec sa rozpadlo aj samotné boľševické impérium s ktorým malo naše priateľstvo trvať na večné veky. Politický systém sa zmenil a reálny socializmus nahradil nomenklatúrny kapitalizmus. Dočkali sme sa aj slobody náboženského vyznania, otvorenia hraníc a slobody slova. Nedočkali sme sa žiaľ spravodlivého vysporiadania sa s minulosťou, so spáchanými zločinmi, ani vytvorenia skutočne lepšej a spravodlivejšej spoločnosti.

Kresťanské odpúšťanie je prejavom šľachetnosti a veľkorysosti, ale len vtedy, ak vinník úprimne oľutoval svoje hriechy a požiadal o odpustenie. Ak sa však spolupáchatelia neprávosti vysmievajú zo svojich obetí a ešte aj po ich smrti hanobia ich meno, ba dokonca na nich zarábajú podávaním žalôb v tzv. sporoch na ochranu osobnosti proti vydavateľom, ktorí tieto prípady uverejnili v tlači, tak v tom prípade sa z kresťanského odpúšťania stáva zbytočné prázdne gesto a ako nedávno povedal Sv. Otec, odpustenie nemôže nahradiť spravodlivosť.

A tak aj dnes, v čase demokracie a pomyselnej slobody, naďalej kričia obete komunizmu a ostávajú smutným mementom nášho zlyhania a nezáujmu. Dodnes nie sú objasnené a vyšetrené vraždy a násilné úmrtia kňazov, či už je to smrť Přemysla Coufala, Štefana Poláka a ďalších. Svetská spravodlivosť, ešte stále aj s účasťou mnohých tých, ktorý sa podieľali na neprávostiach, ostáva slepá a hluchá. Jedným z výkričníkov našej minulosti je aj osud tajne vysvieteného kňaza františkánskej rehole Cyrila Bystríka Janíka, ktorý je o to tragickejší pretože sa nestal v časoch barbarskej noci 50. rokoch, ale v čase, nástupu Gorgačova a perestrojky v bývalom ZSSR.

V 80. rokoch si už komunistický režim v bývalom Československu začínal uvedomovať, zmeny ktoré prichádzali z východu. Súdenie kňazov za prejavy viery bolo už preto politicky nežiaduce a práve preto Štátna bezpečnosť ako zámienku pre odsúdenie pátra Janíka využila obvinenie z podvodu. Mal vraj vylákať peniaze od svojej duchovnej matky, ktorá ho podporovala ako sirotu. Verejná Bezpečnosť sa na podnet ŠtB nezastavila ani pred zneužitím citovej väzby bezdetnej vdovy, ktorá neuniesla odchod Cyrila Janíka z dôvodu nátlaku Štátnej bezpečnosti a monitorovania rehole. V júni 1985 uňho urobili domové prehliadky a našli samizdatovú, náboženskú literatúru a liturgické potreby. Okresný prokurátor v Poprade Michal Bajus ho vzal do väzby, odkiaľ bol po troch týždňoch prepustený. Okresný súd v Poprade za predsedníctva Štefana Harabina ho najprv oslobodil. Prokurátor sa však odvolal a Krajský súd v Košiciach za predsedníctva Jozefa Hrindáka, ktorý dodnes súdi na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou, vrátil vec okresnému súdu do Popradu. Súd znovu za predsedníctva Harabina a sudcov Pjesčáka a Mečka odsúdil Janíka na 28 mesiacov nepodmienečne. Krajský súd, kde senátu predsedal Štefan Petro, a Peter Dubivský ho zároveň odsúdil za marenie dozoru nad cirkvou a Janíkove odvolanie zamietol. Žiadosť o odklad trestu zo zdravotných dôvodov sudca Harabín zamietol s poznámkou aby ho vyšetril väzenský lekár.

Páter Cyril Bystrík Janík sa ako baránok dostal medzi vlkov s pocitom krivdy a nespravodlivosti, ktorá ho postihla na zbytok jeho života. Pobyt vo väzení znášal veľmi ťažko a zrejme došlo ak k jeho šikanovaniu. Po zmene politického systému a obnovení rehoľného života odišiel medzi svojich bratov františkánov do Českej republiky. Následky väznenia sa podpísali pod vznik ťažkej psychickej choroby v dôsledku ktorej upustil kláštor a žil medzi ľuďmi bez prístrešia. Za bližšie neobjasnených okolností, údajne následkom úrazu, opustil tento svet predčasne vo veku 46. rokov 9. novembra 1998.

Svetové združenie bývalých československých politických väzňov, v súvislosti s odhalením pamätnej tabule, požiadalo Ústav pamäti národa o podanie návrhu na súdnu rehabilitáciu Pátra Cyrila Bystríka Janíka a očistenie jeho mena in memoriam, pretože dodnes sa tak Bohužiaľ nestalo. Ak sa tak nestane, tak potom sa Slovenská republika nemôže nazývať demokratickým a právnym štátom!

Páter Cyril Bystrík Janík patrí medzi martýrov nášho národa, ktorí trpeli za svoju vieru a spolu s ďalšími odvážnymi, ktorí aj v najťažších časoch nezlyhali, nech je nám vzorom aj dnes, keď čelíme opäť novým hrozbám novodobého Babylonu, ktorý vyhlásil otvorenú vojnu cirkvi, náboženským symbolom a kresťanskému odkazu našich predkov. Tak ako oni dokázali čeliť a postaviť sa na odpor proti vtedajšiemu zlu, rovnako aj my musíme nájsť odvahu nepodľahnúť nástrahám pohodlného konzumizmu, kultúre bezduchej morálky, lacnej zábavy a zlatého teľaťa.

Je našou morálnou a kresťanskou povinnosťou, s úcty k týmto obetiam, aby sme si nenechali vziať dedičstvo našich predkov, naše tradičné kresťanské a rodinné hodnoty a nestali sa bezduchými otrokmi satanskej monokultúry alebo pseudokresťanmi, ktorí sa modlia k Bohu ale klaňajú antikristovi.

Česť pamiatke martýrom slovenského národa!

sobota, 05 czerwca 2010
Na odhalenie pamätnej tabule väznenému pátrovi Cyrilovi Bystríkovi Janíkovi OFM 6. júna 2010 v Liptovskej Tepličke

Napsal sowa (») 5.6.2010 00:31 v kategorii Svetové združenie bývalých československých politických väzňov

svec/janik.jpg

Svetové združenie bývalých československých politických väzňov a Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja Vás  pozývajú na odhalenie pamätnej tabule a pietnu spomienku venovanú v čase totality perzekvovanému   a väznenému pátrovi Cyrilovi Bystríkovi Janíkovi OFM  ktoré sa ukutoční v nedeľu 6. júna  2010 o 14.00 hod. v Liptovskej Tepličke. PROGRAM  PIETNEJ SPOMIENKY: ·  13.00 - odchod autobusu pre účastníkov spred  predajne Billa vedľa autobusovej stanice v Poprade ·  14.00 - otvorenie pietnej spomienky a odhalenie pamätnej tabule na rodnom dome  pátra Cyrila Bystríka Janíka OFM pri Obecnom úrade ·  príhovory zástupcov SZČPV, ZPKO a hostí ·  ukončenie pietnej spomienky staroslovienskou modlitbou.   http://www.szcpv.org

 

Je smutným svedectvom dnešných dní, že pamätnú tabuľu  pátrovi C. B. Janíkovi OFM, odhaľujeme vyše dvadsať rokov po novembri 1989, kedy komunistický režim pod tlakom vonkajších udalostí vyhnil zvnútra a nebol už schopný  existovať bez sovietskych tankov a okupačnej armády. Najprv sa začali rozpadávať satelity a nakoniec sa rozpadlo aj samotné boľševické impérium s ktorým malo naše priateľstvo trvať na večné veky. Politický systém sa zmenil a reálny socializmus nahradil nomenklatúrny kapitalizmus. Dočkali sme sa aj slobody náboženského vyznania, otvorenia hraníc a slobody slova. Nedočkali sme sa žiaľ  spravodlivého vysporiadania sa s  minulosťou, so spáchanými zločinmi, ani vytvorenia skutočne lepšej a spravodlivejšej spoločnosti.
Kresťanské odpúšťanie je prejavom šľachetnosti a veľkorysosti, ale len vtedy, ak vinník úprimne oľutoval svoje hriechy a požiadal o odpustenie. Ak sa však spolupáchatelia neprávosti vysmievajú zo svojich obetí a ešte aj po ich smrti hanobia ich meno, ba dokonca na nich zarábajú podávaním žalôb v tzv. sporoch na ochranu osobnosti  proti  vydavateľom, ktorí tieto prípady uverejnili v tlači,  tak v tom prípade sa z kresťanského odpúšťania stáva zbytočné prázdne gesto a ako nedávno povedal Sv. Otec, odpustenie nemôže nahradiť spravodlivosť.
 A tak aj dnes, v čase demokracie a pomyselnej slobody, naďalej kričia obete komunizmu a ostávajú smutným mementom nášho zlyhania  a nezáujmu. Dodnes nie sú objasnené a vyšetrené vraždy a násilné úmrtia kňazov, či už je to smrť Přemysla Coufala, Štefana Poláka a ďalších. Svetská spravodlivosť, ešte stále aj s účasťou mnohých tých, ktorý sa podieľali na neprávostiach, ostáva slepá a hluchá. Jedným z výkričníkov  našej minulosti je aj osud tajne vysvieteného kňaza františkánskej rehole Cyrila Bystríka Janíka, ktorý je o to tragickejší  pretože sa nestal v časoch barbarskej noci 50. rokoch, ale v čase, nástupu Gorgačova a perestrojky v bývalom ZSSR.  http://www.szcpv.org/09/ocistenie.html

http://sowa.quicksnake.cz

Archiwum
Zakładki:
EU-Fotos
FREUNDE - PRZYJACIELE
IN POLEN - W POLSCE
KOSIEWSKI
Księga - Gästebuch
KULTUR
LITERATUR
Narodowi socjaliści - komuniści - inne
NASZE - UNSERE
POLONIA i Polacy za granicami RP
SOWA
SOWA RADIO
SOWA VIDEO
UNIA & POLSKA
YES - POLAND
Free Image Hosting at www.ImageShack.us Sowa Magazyn Europejski