Podľa „špeciálnych“ policajtov a „špeciálnych“ prokurátorov je všetko v poriadku – kradlo sa v medziach zákona

         V septembri 2009 bol na tejto stránke uverejnený dokument pod názvom: Oznámenie o podozrení z rozsiahlej hospodársko-ekonomickej organizovanej trestnej činnosti a vedome organizovaného okrádania obyvateľstva - Správa o organizovanom okrádaní štátu a obyvateľstva po novembri 1989. Keďže už mám autentické dokumenty o tom, ako sa s touto kauzou vysporiadali Prezídium Policajného zboru Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ako aj po mojej sťažnosti Úrad špeciálnej prokuratúry, dávam čitateľom možnosť si to prečítať.

         Vzhľadom k tomu, že kauza je oficiálne uzatvorená, aspoň čo sa týka zo strany štátnych orgánov, môžem už teraz otvorene povedať, čo som týmto sledoval. Niekoľko krát som na týchto stránkach napísal, že polícia, prokuratúra a súdy sú len poníženými, niektorí jej členovia priamo prostitučnými služobníkmi a lokajmi arcizločincov, arcizlodejov, parazitných darmožráčov, toho skutočného odpadu slovenského národa – členov ponovembrových vlád a parlamentov, ktorí v skutočnosti o polícii, prokuratúre a súdoch rozhodujú. Poďme ale k vysvetleniu, čo som chcel docieliť? Poviem to otvorene: oficiálne priznanie polície a prokuratúry, že v týchto kauzách sa nejedná o žiadne trestné činy, keď zločinci a zlodeji z vysokej politiky si pripravia a schvália také zákony, podľa ktorých je to všetko legálne. Pokiaľ teraz niekto očakáva, že sa na polícii a prokuratúre začnem odbavovať, tak je na veľkom omyle.

         Na takom omyle, na akom sú všetci tí občania, ktorí policajtov, prokurátorov a sudcov považujú za hlavných vinníkov tohto zla a týchto negatív. Pričom jednou z príčin týchto negatív sú aj  samotní občania. Svojou zbabelosťou, nevedomosťou, neinformovanosťou, nekritickým obdivom k niektorým vyvrheľom z vysokej politiky, ktorí sofistikovanými metódami oblbli ich hlavy a mozgy. Poznám dostatok prípadov, keď statoční jedinci z polície, súdov a prokuratúry chcú ísť a išli podľa zákona, dokonca aj proti vlastným kolegom. Čo myslíte, ako skončili? Buď sú z prípadov odvolaní – a majú dve možnosti: mlčať, alebo odísť. Kvôli objektivite treba ale povedať aj to, že svoj diel viny tu majú aj samotní policajti, prokurátori a sudcovia v tom, že približne tých 75-80% slušných sa podriadilo gaunerom v menšine. No kvôli ďalšej objektivite treba povedať aj to, že táto 20-25% menšina gaunerov z polície, prokuratúr a súdov má v páchaní zla a hanobení zákonnosti podporu tých najzlodejskejších zlodejov a najzločineckejších zločincov z ponovembrových vlád a parlamentov.

         Máme ešte v živej pamäti, ako sa v roku 2003 vzoprel statočný a čestný sudca Alexander Mojš sudcovským a politickým zberbám odchovaným komunisticko-fašistickou ideológiou, keď ako správca konkurznej podstaty pri konkurze Preglejky Žarnovica váhou svojej občianskej a sudcovskej statočnosti a cti zabránil tomu, aby sudcovské a politické mafie nemohli tento podnik vytunelovať. Keď za túto svoju odvahu a statočnosť bol zločincami s boľševickou minulosťou na Najvyššom súde SR šikanovaný a trestaný, ako sa zachovala slovenská verejnosť? Zbabelo, veľmi zbabelo. Akoby nechceli pochopiť, že on v skutočnosti zachraňoval náš spoločný majetok a bojoval aj za túto verejnosť.   

         Na ďalšom názornom príklade si taktiež ukážeme, ako táto luza z vysokej politiky si rozumie, aj keď, naoko, na seba vrčia, štekajú a nadávajú si. Popredný ekonomický „odborník“ Eugen Jurzyca – šéf tzv. protikrízového tímu SDKÚ-DS v rozhovore pre periodikum „týždeň“ č. 37/2009 z 14. septembra 2009 povedal aj toto: „Neskôr bolo treba riešiť dôsledky Mečiarovej vlády a opäť sa to nedalo inak, LEN UTIAHNUTÍM OPASKOV. A keďže reformy robili Mikloš s Dzurindom, sú takí neobľúbení.“ 

         Omyl, veľký omyl, tzv. ekonomický expert Jurzyca. Mikloš s Dzurindom by neboli pri reformách nepopulárni, pokiaľ by si boli opasky uťahovali aj tí, ktorí toto všetko zapríčinili – a keby boli aj trestnoprávne postihnutí. Lenže, pri hodení následkov na nevinných občanov vo forme uťahovania opaskov, systémom kolektívnej viny, za ekonomické zločiny HZDS a SNS, si ako jedna rodina rozumeli a rozumejú sofistikované fašistické zberby pravicové, tzv. národné, tzv. kresťanské a tzv. sociálno-demokratické.

         Takže sa začítajme do uznesenia polície, mojej sťažnosti proti tomuto uzneseniu a definitívneho uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry.

http://necenzurovane.cwahi.net/09/sp1.html

Aj právny diletant by totiž mal poznať právny pojem – porušenie zásady dobrých mravov. Ak dôjde k nezákonnému a podvodnému prevodu nehnuteľnosti, stáva sa právny úkon zo zásady neplatným! To platí aj v prípade, že nehnuteľnosť bola prevedená na ďalších vlastníkov, pretože k následným prevodom došlo na základe prvého nezákonného právneho úkonu.

  Je zrejme, že ak by bytová mafia neprekročila hranice súdnosti a nezačala vraždiť, obete podvodov, ktoré si mohli dovoliť za vlastné peniaze podanie žaloby, by sa domáhali svojich práv v dlhoročných súdnych sporoch bez hmatateľného a zmysluplného výsledku aj naďalej!!!

• 

  Prejav Vladimíra Pavlíka (Turzovka, 29.8.2009)

  Dodany przez sowa

Píše sa rok 1986. V Sovietskom zväze prebieha obdobie perestrojky a glasnosti pod vedením Gorbačova, spojených s istým uvoľnením nielen slobody slova a prezentovania odlišných názorov nestotožňujúcich sa s komunistickou ideológiou, keď sa dokonca aj verejne publikujú veci priam nevídané, pri ktorých súdruhom z KSČ a ŠtB naskakuje husia koža. Napriek tomuto politickému a ideologickému odmäku vo východnom  komunistickom bloku, na Slovensku, pokiaľ sa to porovnáva s ich ideologickými susedmi, ako by sa vôbec nič nemenilo. Represie voči kňazom a rôznym cirkevným spoločenstvám bežia na plné obrátky. Arcizločinci z KSČ, ŠtB, prokuratúr a súdov majú naďalej svoje osvedčené metódy. Jednou z posledných obetí tohto obdobia je aj františkán Cyril Bystrík Janík.

         Budem sa opierať o autentické dokumenty Ústavu pamäti národa pod nadpisom: Akcia „VÍR“ na východnom Slovensku s podnadpisom: Akcia „CYRIL“. V rámci tejto akcie sa ŠtB v Košiciach zamerala na dve hlavné postavy: Cyrila Jaroslava Brázdu a Cyrila Bystríka Janíka. Na oboch ŠtB viedla zväzky na 3. oddelení II. odboru Správy ŠtB, ktoré malo „na starosti“ boj proti cirkvám. Na Jaroslava Brázdu od 2. februára 1983 zaviedla ŠtB signálny zväzok „EXPERIMENT“ s registračným číslom 15959, o dva mesiace preregistrovaný na osobný a 29. apríla 1985 bol Brázda zaradený do kategórie NO (nepriateľská osoba). Brázdov spis sa nezachoval. Na Bystríka Janíka navrhol npor. Ivan Buoc založiť 19. septembra 1983 signálny zväzok „CYRIL“. 20. mája 1985 zväzok „CYRIL“ bol preregistrovaný na osobný s číslom 16465. Celý spis mal 372 strán (..).

• Kde sa nachádzajú hranice bankrotu štátu ?
• NALEJME SI OMŠOVÉHO VÍNA     PDF
• Kolaps komunismu: ještě jednou a od začátku
• Dnešný stav? Kríza z nadvýroby
• Ministerstvo obrany skartovalo časť materiálov bývalej Vojenskej kontrarozviedky. Vojaci zničili cenné dokumenty.
• "Demokokracia na Slovensku v židokapitalisticko-sociáldemokratickom prevedení"
  
• Rezešovci - tunelovat se vyplácí
• Antisociálna vláda Roberta Fica naviazala na kontinuitu vlád Mikuláša Dzurindu
• Fakturanti z vysokej politiky
• Niektoré spoločné znaky hitlerovského fašizmu a povojnového židovského fašizmu
• Slovenská privatizácia = fašizmus cez ekonomiku
• Plačkovia z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku
• Demokracia je vyššia forma komunizmu
• Prví Židia na Slovensku
• Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike - http://www.diamantovabana.sk

   (...) Keďže slovenskí politici doteraz statočne mlčia, možno stále žijú v presvedčení, že slovenský národ je asi stádom volov a primitívov, tak im odkazujem: postavte sa už konečne pred slovenský národ a povedzte, akým právom ste si privlastnili to, čo bolo určené práve slovenskému národu? Mimochodom, nenúťte ma, aby som voči vám použil zbrane takého kalibru, ktoré budú mať pre slovenskú politickú scénu nedozierne následky. Len tak námatkovo: spomínaš si, Vlado Mečiar, ako si dostal závažné dokumenty o protizákonnej činnosti Michala Kováča mladšieho? Tie ti boli poslané istými ľuďmi, ktorí si naivne mysleli, že ako „Otec“ slovenského národa sa postaráš, že diamantová baňa bude patriť slovenskému národu – a nie zločincom a zlodejom z vysokej politiky, ktorí sa v tejto kauze samopasovali za slovenský národ.

         A ty, Vlado Mečiar, aby si zachoval štátnicku rozvahu, miesto toho, ktovie, či pod vplyvom nového stupňa paranoje, ktorú si nebol schopný ukočírovať, požehnal si únos Michala Kováča mladšieho, do ktorého bola zainteresovaná štyridsiatka amatérov a tupcov. Mimochodom, západné spravodajské služby boli z toho v takom šoku – veď z tých stoviek miliónov, o ktoré si dovtedy okradol slovenský národ, si si mohol objednať za primeraný obnos trojicu profíkov, ktorí by ti predviedli, ako sa taký únos robí. A to ani nespomínam, čo asi museli prežívať tí špecialisti z ŠtB a KGB, ktorí ťa pripravovali na november 1989, riadili tvoju tzv. nepriateľskú činnosť pred novembrom 1989, poistenú zvláštnou blokáciou na tvoju osobu. Alebo už vtedy si bol taký škrob ako ten Jano Slota, ktorý z nazbíjaných miliónov, či nejakej tej miliardy, nebol schopný zaplatiť ani ošetrovateľa, ktorý by sa bol staral, vtedy ešte o jeho žijúcich ťažko chorých rodičov, ktorí takúto pomoc veľmi potrebovali.

         A čo Ivan Mikloš a Ján Čarnogurský – kedy chcú prezradiť hlavného iniciátora ktorý rozhodol o vybraní JUDr. Ivany Červenkovej a jej dvoch kompliciek zo Slovenka, keď k jednej z týchto Sloveniek má mať veľmi blízky vzťah Robert Fico, aby našli fiktívnych nemeckých kupcov, ktorých potom sprevádzali do JAR, aby z okradnutých miliónov slovenského národa zaplatili prvú splátku za diamantovú baňu?

Vladimír Pavlík     

http://www.diamantovabana.sk/doc/09.html

Téma-Diamantová baňa v JAR = absolútne tabu!

Ak sa o niečom nesmie diskutovať a stáva sa z toho dogma – je to koniec slobody prejavu a demokracie.  Tentokrát nejde o oficiálnu verziu  o 11. septembri 2001 či počet obetí holokaustu.  Na Slovensku vďaka bývalému redaktorovi Necenzurovaných novín Vladimírovi Pavlíkovi, jednému z mala tých, ktorí nestratili odvahu a neupadli do apatie, pribudla na internetových diskusiách  téma okolo ktorej je zo strany prvoprúdových médií  zarážajúce ticho.

Neprekvapuje, že mlčí polícia, prokuratúra, justícia, či oficiálne vládne kruhy. Prekvapuje, že mlčí už aj bulvár. Vyzerá to, že Vladimír Pavlík zahrabal tentokrát do príliš veľkého lajna z ktorého sa začína pozvoľna šíriť zápach, ktorý začína znervózňovať niektorých aktérov tohto príbehu o ktorom sa už dlhé roky slovenská verejnosť nemala dozvedieť. Asi v tomto prípade, ako je už na Slovenku zvykom, už nebude stačiť len mávnuť rukou, všetko poprieť, označiť autora za cvoka či grafomana a podať návrh na trestné stíhanie za ohováranie či žalobu na ochranu osobnosti. Dôkazy pána Jozefa Petrova, ktorý začiatkom 90. rokov v dobrej viere navrhol predstaviteľom Slovenskej republiky projekt zakúpenia diamantovej bane v JAR sú natoľko závažné, že v každom právnom štáte by sa stali predmetom ich preskúmania príslušnými inštitúciami. Nie však na Slovensku, kde sa po novembrovom zamatovom pretrasformovaní komunizmu na komunistický kapitalizmus, v privatizáciách všetkých rangov rozkradli miliardy na úkor väčšiny občanov.

 Oplatí sa ešte vôbec podať pomocnú ruku niekomu zo Slovenska, ak sa skupina  chamtivých hyen v ľudskej koži dokáže bohapusto obohatiť na úkor celého štátu, najmä ktorému mal projekt slúžiť, nehovoriac už o tom ako sa odvďačili  samotnému autorovi projektu, ktorý mal byť dokonca zlikvidovaný.  Cesta do pekla je žiaľ často dláždená dobrými úmyslami ako sa presvedčil pán Jozef Petrov.  Nechajme na týchto stránkach prehovoriť fakty o ktorých nech si utvorí vlastný úsudok každý návštevník tejto stránky.

1.časť 2.časť 3.časť                                                             

(Podanie trestného  oznámenia a podrobný komentár J. Petrova) 

http://www.diamantovabana.sk/doc/08.html   

  

   Niektorí čitatelia zastávajú názor, že nie je potrebné uverejňovať všetko na internete, ale miesto toho dať kompletné dokumenty tejto kauzy spolu s trestným oznámením na políciu a prokuratúru, ktorí by toto všetko mohli vyšetriť a pohnúť dopredu. Veľký omyl. Ako sa tentoraz budeme mať možnosť presvedčiť, pán Petrov od roku 1992 neustále upozorňuje nielen konkrétnych politikov, ale aj orgány činné v trestnom konaní na protizákonnú činnosť poškodzujúcu nielen jeho, ale hlavne občanov Slovenskej republiky. Predkladám tu sedem konkrétnych dokumentov z novšieho obdobia, teda, po nástupe Roberta Fica za premiéra, z obdobia september – december 2006. Väčšina čitateľov si po ich prečítaní položí otázku, prečo orgány činné v trestnom konaní nekonajú. Odpoveď je jednoznačná. Oni totiž konať nemôžu. Musia sa správať, pokiaľ si chcú svoje funkcie udržať, ako ponížení lokajíčkovia a ponížené slúžky, keď o ich osudoch a kariére rozhodujú arcizločinci a arcizlodeji z vysokej politiky a záujmových skupín.

         Pokiaľ by aj niektorí policajti či prokurátori chceli vystúpiť z tohto nalinkovaného systému, postavili by sa na stranu zákona, teda, proti moci, čo myslíte, ako by asi dopadli? A postavili by sa na ich stranu občania a médiá s takou razanciou, že tlupy zločinecko-zlodejských gaunerov z vysokej politiky a záujmových skupín by museli cúvnuť? Žiaľ, nestalo by sa tak. Ja osobne ako jedno z hlavných riešení vidím v tom, že tu musí vzniknúť úplne nový politický subjekt, bez bývalých politikov, založený nielen na tvrdej vojenskej disciplíne, ale aj na principiálnej národnej, kresťanskej a sociálnej orientácii. Dopredu ale vylučujem, že kresťanská orientácia by mala znamenať toleranciu a odpustky sadisticko-tyranským zločincom a zlodejom s fašistickým cynizmom z vysokej politiky a záujmových skupín. Jedným z prvoradých cieľov by bolo obnovenie trestu smrti za zločiny proti ľudskosti, ako aj za ekonomické zločiny napáchané predstaviteľmi ponovembrových vlád, parlamentov a záujmových skupín, ako aj zabavenie ich nakradnutého majetku, privlastneného po novembri 1989 cez zločinecko-zlodejské zákony za týmto účelom pripravené a zlegalizované. Práve voči ním by museli platiť tri základné princípy: 1.) NIKDY NEZABUDNÚŤ! 2.) NIKDY NEODPUSTIŤ! 3.) NIKDY NEMAŤ SÚCIT!             

Autentické svedectvo pána Petrova

         V tejto časti sa čitatelia zoznámia s autentickým audiovizuálnym svedectvom pána Petrova, kde bude vysvetľovať a dopĺňať konkrétne veci, ktoré tu boli doteraz uverejnené. Vzhľadom k tomu, aby čitatelia mohli všetko čo najlepšie pochopiť, uverejňujem celý prepis rozhovoru medzi Ďurechom a Dlhopolčekom z 20. 5. 1992. Súčasťou tohto nahraného svedectva pána Petrova sú aj štyri písomné dokumenty, ktoré tu rozoberie. Tri sú ohľadom Panonie, Ďurecha a Michla. Štvrtý sa týka jeho predvolania na políciu.

         Babická: Dobré ráno, Babická u telefónu.
         Ďurech: Dobré ráno, pani Babická.
         Babická: Pán Ďurech, pán Dlhopolček by chcel s Vami hovoriť, ďakujem, dovidenia.
         Dlhopolček: No, dobré ráno.
         Ďurech: Dobré ráno, pán doktor.
         Dlhopolček: Takže mi niečo zavoláte a povite, ako to dopadlo, a Vy nič.
         Ďurech: No, zajtra budem s Vami, tak nechcel som moc po telefóne (...).

                  

      ----- Original Message -----

From: NS

To: undisclosed-recipients (utajeni adresati) :

Sent: Sunday, October 19, 2008 6:58 PM

Subject: Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike -- 8. časť,(Podanie trestných oznámenení a podrobný komentát J. Petrova)     http://www.diamantovabana.sk/index.html

 Vladimír Pavlík  

http://diamantovabana.sk/

 Ak sa o niečom nesmie diskutovať a stáva sa z toho dogma – je to koniec slobody prejavu a demokracie.  Tentokrát nejde o oficiálnu verziu  o 11. septembri 2001 či počet obetí holokaustu.  Na Slovensku vďaka bývalému redaktorovi Necenzurovaných novín Vladimírovi Pavlíkovi, jednému z mala ktorý nestratili odvahu a neupadli do apatie, pribudla na internetových diskusiách  téma okolo ktorej je zo strany prvoprúdových médií  zarážajúce ticho.

Neprekvapuje, že mlčí polícia, prokuratúra, justícia, či oficiálne vládne kruhy. Prekvapuje, že mlčí už aj bulvár. Vyzerá to, že Vladimír Pavlík zahrabal tentokrát do príliš veľkého lajna z ktorého sa začína pozvoľna šíriť zápach, ktorý začína znervózňovať niektorých aktérov tohto príbehu o ktorom sa už dlhé roky slovenská verejnosť nemala dozvedieť. Asi v tomto prípade, ako je už na Slovenku zvykom, už nebude stačiť len mávnuť rukou, všetko poprieť, označiť autora za cvoka či grafomana a podať návrh na trestné stíhanie za ohováranie či žalobu na ochranu osobnosti. Dôkazy pána Jozefa Petrova, ktorý začiatkom 90. rokov v dobrej viere navrhol predstaviteľom Slovenskej republiky projekt zakúpenia diamantovej bane v JAR sú natoľko závažné, že v každom právnom štáte by sa stali predmetom ich preskúmania príslušnými inštitúciami. Nie však na Slovensku, kde sa po novembrovom zamatovom pretrasformovaní komunizmu na komunistický kapitalizmus, v privatizáciách všetkých rangov rozkradli miliardy na úkor väčšiny občanov.

 Oplatí sa ešte vôbec podať pomocnú ruku niekomu zo Slovenska, ak sa skupina  chamtivých hyen v ľudskej koži dokáže bohapusto obohatiť na úkor celého štátu, najmä ktorému mal projekt slúžiť, nehovoriac už o tom ako sa odvďačili  samotnému autorovi projektu, ktorý mal byť dokonca zlikvidovaný.  Cesta do pekla je žiaľ často dláždená dobrými úmyslami ako sa presvedčil pán Jozef Petrov.  Nechajme na týchto stránkach prehovoriť fakty o ktorých nech si utvorí vlastný úsudok každý návštevník tejto stránky.

http://bohemia.htmlplanet.com/08/bana5.html 

Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike – 5. časť

         Štvrtú časť sme ukončili tým, ako neslávne dopadol Ján Ďurech na súde v Johanesburgu dňa 30. 11. 1992, keď ako usvedčený podvodník a klamár, hoci bol pod prísahou, bol nútený túto krajinu opustiť, aby sa vyhol väzeniu. V úvode tejto časti sa bližšie oboznámime s jeho komplicom Jánom Mikulášom, ktorý v tom období zastával funkciu viceprezidenta Martimexu Martin, a ktorý po dohode s Ďurechom, ako sme sa dočítali v štvrtej časti, napísal pánu Petrovovi list, že s ním ukončujú spoluprácu, keďže nezohnali financie na kúpu diamantovej bane.

Usvedčený klamár Ján Mikuláš

         Po dohode s Ďurechom sa dňa 10. 11. 1992 dostavil Mikuláš na veľvyslanectvo Juhoafrickej republiky v Prahe, kde pred prvým sekretárom Petrom Bolinkom vydal a podpísal písomné svedectvo, v ktorom mimo iného tvrdil, že Martimex Martin neuzavrel s pánom Petrovom žiadnu dohodu ohľadom kúpy diamantovej bane a následnej ťažby diamantov. Taktiež tvrdil, že on neplatil ani letenky ani pobyt dvom pracovníkom Geologického prieskumu zo Spišskej Novej Vsi a pracovníkovi Martimexu Ďurechovi. Dokonca zašiel tak ďaleko, že v bode č. 8 uviedol toto: Preto sa modlím, aby žiadosť Petrova na súdny rozsudok bola zamietnutá, a aby on platil všetky výdavky s tým spojené.

         Z nehorázneho a vedomého klamstva Jána Mikuláša, aj keď vypovedal pod prísahou, ho usvedčuje list ekonomického námestníka generálneho riaditeľa MARTIMEXU Ing. Jána Prokša z 21. 11. 1990, keď pánu Petrovovi do Johanesburgu mimo iného napísal: ...začiatkom januára 1991 pricestujú k Vám 2 pracovníci z uvedenej firmy t. j. jeden geológ a jeden prevádzkár ťažby rúd. V delegácii bude jeden obchodník z MARTIMEXU. Ide o pána Ing. Jána Ďurecha...V tejto súvislosti jedna prosba: Pre pracovníkov nájsť možnosť krytia nákladov cesty a pobytu... (celý obsah listu je uverejnený v druhej časti – pozn. V. P.) 

         Že z Jána Mikuláša je klamár a podvodník, svedčí aj nasledujúci „URGENT!“ z faxovej žiadosti, ktorú dňa 15. 3. 1991 posiela pánu Petrovovi do Johanesburgu vedúci odboru komerčnej politiky Martimexu Martin Ing. Miroslav Štrba, CSc. Citujem: V zmysle nášho telefonického rozhovoru posielam podklady k vízam. Prosím potvrdiť vybavenie.

         Samozrejme, že pán Petrov na svoje náklady tieto víza vybavil nielen jemu, ale aj Jánovi Mikulášovi, ktoré im koncom marca 1991 odovzdal v Luxembursku. Títo dvaja výtečníci sa mu potom odvďačili tak, že v Juhoafrickej republike sa stretli s poľským židom Stolarczykom, a poza jeho chrbát sa chystali dohodnúť kúpu bane. (O tomto židovskom podvodníkovi neskôr uverejním samostatnú kapitolu – pozn. V. P.) Zatiaľ, čo v JAR sa pripravoval tento podvod, pán Petrov sa na Slovensku stretáva s ďalším členom tejto tlupy – riaditeľom závodu Geologického prieskumu v Spišskej Novej Vsi Ing. Jánom Kobichom. Keď sa ho v Banskej Bystrici pýtal na dotyčnú diamantovú baňu, Kobich mu začal vysvetľovať, že ich páni ministri niečo plánujú a robia, no on, Petrov, nemá právo o ničom vedieť, že on je pre nich len taký maličký človiečik.

         Na ústach mali med, v ich srdciach bol však jed. Takto by som charakterizoval nasledujúce pasáže – autentické listy dvoch členov tejto štátno-kriminálnej a podvodníckej tlupy Eduarda Jablonského a Jána Kobicha v réžii slovenských politikov, ktoré napísali pánu Petrovovi. Dňa 14. 5. 1991 Eduard Jablonský posiela zo Spišskej Novej Vsi pánu Petrovovi list s týmto textom:

         Milý Jozef!

         Ďakujem za list, ktorý prišiel ešte minulý týždeň. Fax som dostal na druhý deň po Tvojom telefonáte. Neviem čo bolo s tým strojom, ale nechcel zobrať Tvoj list. No nič sa konečne nestalo. Jano Kobich sa o túto vec začal zaujímať aj preto, lebo bol na služobnej ceste v Bratislave a spojil sa s Tvojím bratrancom najprv telefonicky a potom aj osobne. Mne tiež volal hneď vari o dva dni. JE DOHODNUTÉ, ŽE BUDÚCI TÝŽDEŇ BUDEME MAŤ STRETNUTIE S MINISTROM MIKLOŠOM, PRESNÝ DÁTUM VŠAK EŠTE NIE JE STANOVENÝ. TEDA ROBÍME ČO JE V NAŠICH SILÁCH.

         Medzitým som našiel ďalší kontakt na možný zdroj financií, ale to sa dozviem za pár dní, či je to reálne. Dúfam, že to bude tak zavčasu, že stihneme MIKOVI oznámiť (pri mene „MIKOVI“ je myslený poľský Žid Stolarczyk, ktorý sa hanbil za svoju poľskú národnosť a nechal sa titulovať anglickým menom – pozn. V. P.) do konca mája, že sme pripravení štartovať. Tento kontakt sa mi zdá asi najreálnejší a je dosť možné, že pôjdeme do toho ASI SAMI, alebo s firmou Kramoprojekt. Nemá však zmysel predbiehať, lebo zatiaľ nič nie je isté. TAKTIEŽ UVIDÍME, AKO SA POSTAVÍ K CELÉMU VRCHNOSŤ V BRATISLAVE, DÚFAM ŽE KLADNE. Za nás Ťa budeme samozrejme veľmi rýchlo informovať, teda hneď ako sa ujasnia veci definitívne.

         Srdečne pozdravujem manželku, dcérku a držím palce nám všetkým, aby to dobre dopadlo. Ahoj!

         Dňa 2. 7. 1991 posiela Eduard Jablonský pánu Petrovovi list tohto znenia:

         Milý Jozef!

         Ďakujem za list, teda fax, došiel včera. Medzitým však Jano už odišiel a dnes je v Bratislave, takže to dostane až zajtra ráno, má to už na stole.

         Hovoril som pred pár minútami s tým chlapcom v Prahe, tvrdil že na tom pracuje a naháňa to čo najviac. Aby si však dobre rozumel aj Ty, tak to musím trochu rozviesť, lebo som to nenapísal v poslednom faxe. Tá suma totiž zahrňuje všetko a Mike (Stolarczyk) nemusí do roka nič platiť, teda ani ubytovanie a platy. Len potom až sa rozbehne výroba, teda ťažba, už musí mať peniaze, čosi buď požičia alebo získa predajom tej svojej ďalšej bane. My sa zaväzujeme ZÍSKAŤ PRACHY TAK, aby sme pripravili baňu a spracovanie suroviny k čomu on nám musí samozrejme dať súhlas. Toto, zdá sa, je jedna asi najschodnejšia cesta pre nás. Mike musí mať však asi garancie, že bude mať odbyt diamantov a tu mu asi môžeš veľa pomôcť zas Ty. Zrejme aj tá firma zo Španielska sa bude chcieť na tom podieľať. To však ukáže budúcnosť, dôležité je, aby Mike súhlasil s niečím takýmto, detaily atď. by sme dohodli samozrejme potom. Či dá tá firma viac peňazí, zatiaľ neviem odhadnúť. Stále však mám ešte jedno koliesko v zálohe, a rozbehnem ho nezávisle, keby aj toto zle dopadlo. Myslím, že naše vzájomné vzťahy aj v tomto prípade zostanú veľmi dobré a dohodneme sa na prijateľnom spôsobe riešenia, ktoré aj Tebe bude vyhovovať.

         Treba si totiž uvedomiť, že Theron Mine je OK, nemusíme mať teda hneď veľké oči a byť bombastickí, stačí začať, hlavne začať a postupne to rozbehnúť vo väčšom. VEĎ SA BUDE DAŤ ŤAŽIŤ VEĽMI HLBOKO A VIAC ROKOV. Myslím, že sa nechystáme zomrieť za dva roky a nič nám neutečie. ZAČAŤ POVRCHOVOU ŤAŽBOU A AŽ TÚ ROZBEHNEME BUDEME ŠPEKULOVAŤ A HĽADAŤ ZDROJE NA HLBINNÚ ŤAŽBU A PRIPRAVOVAŤ SA SPOKOJNE NA TENTO KRÁSNY KŠEFT. Verím, že nakoniec sa veci dajú do poriadku. Nakoniec nič nejde bez problémov a bolo by naivné si myslieť, že niečo také veľké pôjde ľahko.

         Čo sa týka Martimexu.  Ako nám Ďurech vysvetlil, majú aj oni problémy, teda so svojimi akcionármi, ktorí nechcú nikoho iného momentálne podporovať, lebo sú v trabloch a musia si hlavne riešiť a sanovať svoje problémy vzhľadom na celkovú hospodársku situáciu v štáte. Samozrejme, že tam musí byť kopa iných problémov, o ktorých my nevieme a ťažko je zaujať stanovisko. Čo sa týka nášho spoločného problému, tak to sme už definitívne skončili. Chápem Tvoje rozhorčenie a mrzí ma, že som bol tak trocha toho účastníkom, ale iste vieš že nevinne. POTREBUJEME, ČI POTREBOVALI SME TAKÚTO FIRMU AKO JE MARTIMEX NA BACKING, LEBO SAMI BY SME SI TO TRÚFNUŤ NEMOHLI. Backing je dôležitý a hlavne v tomto období, vari za pár rokov si veci budeme vedieť zariadiť úplne sami. Srdečne pozdravujem a dúfam, že sa čoskoro ozvem s dobrými správami.

         Dňa 19. 8. 1991 posiela Ing. Ján Kobich pánu Petrovovi list, z ktorého citujem:

         Ahoj Jozef,

         pozdravujem Ťa ja a Edo a prajem Ti pevné nervy a elán do ďalšej spolupráce a celkovej našej snahe zo snahy geologického prieskumu. Doposiaľ ja a Edo sme robili všetko spoločne a medzi nami do dnes je dobrá spolupráca. Do posledných chvíľ  sme hľadali možnosť ako úspešne ukončiť celú akciu. Posledný náš rozhovor mi bol dosť nejasný, nakoľko neviem z toho si nič vybrať. Z našej strany by sme dali ponuku na geologický prieskum, výstavbu a ťažbu, ak by to od nás požadoval pán Stolarczyk alebo iná firma. Považujem z našej strany akúkoľvek ponuku na spoluúčasti pri zobratí pôžičky v dolároch. Situácia u nás nie je taká, aby sme si to mohli dovoliť. Minule, čo som vyprával s pánom Prokšom z Bratislavy bolo to, že už ako osobu nemôžem Ťa naťahovať a len konkrétne veci, ak by sme vedeli tak Ti napíšem.

Ak sa nám podarí získať akúkoľvek možnosť urobiť v prospech Teba niečo tak to využijeme. Osobne ja a Edo sme vynaložili maximum za úspešné pokračovanie. Pre pána Stolarczyka, alebo inú firmu prieskum by nebol zbytočný. Prieskum by sme tak navrhli, ŽE PRAKTICKY SA ZAPLATÍ DIAMANTMI, KTORÉ BY SME VYŤAŽILI, lebo okrem zostavenia mapy a geofyziky by všetky práce boli zamerané na vyťaženie rúbaniny. Týmto prieskumom by ložisko stúplo na cene aspoň 2x, čo by sa mohlo odzrkadliť v ďalšej ťažbe a výstavbe. Ktorýkoľvek majiteľ nemôže pokračovať bez prieskumu.

         Teraz je tá záležitosť čo by som chcel od Teba, či cez Teba alebo pána Stolarczyka by sme s Edom vypracovali oficiálny návrh na prieskum a tento by sme zaslali Tebe alebo ako to budeš faxovať. Tento návrh z našej strany by bola ako posledná možnosť ponuky pre Teba. Cez Martimex sme podľa mňa ukončili kontakty, nakoľko zo strany Martimexu nebola urobená ani minimálna snaha.

         Z našej strany prosím Ťa ak sa naskytne možnosť tak nám pošli požiadavku na geologický prieskum, tento návrh urobíme len pre Teba a to bez akejkoľvek náhrady a potom by sme sa spojili.

Slovo na záver

         Po uverejnení tretej časti mi bolo istým diskutujúcim na www.prop.sk vytknuté, že miesto dôkazov osočujem premiéra Fica. Takže pre všetkých ficovských fanatikov či naivných rojkov považujúcich Fica za skutočného Slováka, alebo sociálne cítiaceho politika, ktorý bojuje za Slovensko, len sily zla ho v tom brzdia, pripomínam: Spomenie si ešte Robert Fico, keď ako opozičný poslanec mal koncom roka 2001 telefonický rozhovor s J. Wildangerom, ktorému prisľúbil, že keď pôjde do Bruselu, tak ešte v decembri 2001 sa s ním stretne v Luxembursku ohľadom kauzy diamantovej bane v Juhoafrickej republike, pri ktorej bol okradnutý a okrádaný slovenský národ? Prečo mu doteraz neprekáža, že slovenský národ sa ešte nedozvedel, akým podvodom a zbojstvom sa najskôr vyplatila záloha v sume 10 miliónov dolárov za túto baňu, a potom sa v päťmiliónových splátkach doplatilo ďalších 30 miliónov dolárov, ako aj to, odkiaľ bolo týchto 40 miliónov dolárov získaných?

         Hoci mu bolo na adresu strany SMER dňa 5. decembra 2001 o 11,15 hod. poslané faxom z Luxemburska na číslo jeho faxu 00-421-2-4342 6297 poďakovanie za prisľúbené stretnutie, dojednanie stretnutia, Robert Fico sa viac sa neozval. Keďže ja veľmi dobre viem, kto v skutočnosti tento politik je, nečudujem sa ani tomu, že po pravicových sadisticko-fašistických tyranoch a vrahoch z SDKÚ-DS, KDH, ANO a SMK pri realizácii fašistických pokusov na 52-55 tisíckach opatrovateľov ťažko zdravotne postihnutých, ako aj na rodičoch starajúcich sa o svoje ťažko zdravotne postihnuté deti, pod dohľadom židofašistických lichvárov zo Svetovej banky, komunisticko-fašistickí zločinci so „sociálnym cítením“, premiér Fico a ministerka Tomanová do pokračovania týchto zverstiev sa s radosťou zapojili. No nielen to. Likvidačnou politikou cez ekonomiku, prebranej od SDKÚ-DS, KDH, SMK a ANO profesijne a ľudsky zdegradovali a degradujú, ponižovali a ponižujú skutočnú elitu slovenského národa – lekárov a učiteľov. Aj tu je cieľ jednoznačný. Urýchliť likvidáciu slovenského národa. Lebo s chorým a nevzdelaným národom sa nielen ľahko manipuluje, ale politici si ho môžu prispôsobiť na svoj obraz.  

Vladimír Pavlík  

 Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!!              

         Že tretia časť tohto dokumentu vyvolá aj pochybnosti, že takéto niečo môže byť realitou, som očakával. Ľudia, ktorí veci rozumejú, mi poštou či na internet napíšu niekoľko konkrétnych viet, udajú adresu, doplnia svoje poznatky ohľadom tých aktérov, ktorých v tejto kauze poznajú. Niektorí si myslia, že netreba toľko písať, ale čo najskôr to dať polícii. Nuž, tej to je známe už od roku 1993, no konať nemôže. Dôvodov je niekoľko. Miesto nezávislosti je závislá od rozhodnutí najzločineckejšieho a najzlodejskejšieho odpadu slovenského národa: členov ponovembrových vlád a parlamentov, ako aj záujmových skupín. Pre lepšie pochopenie doporučujem čitateľom prečítať si na  www.bohemia.htmlplanet.com jeden článok z mája 2008 pod nadpisom – Vyššie štátne záujmy – o spolupráci štátnych orgánov s nájomným vrahom, dokonca s mojou konkrétnou ponukou.

         Ako ste si mohli prečítať, v závere tretej časti som verejne vyzval všetkých zainteresovaných v tejto kauze, vrátane premiéra Fica, aby sa vyjadrili. Odpoveďou bolo a je mlčanie. Mlčí polícia, mlčí prokuratúra, hoci o tejto kauze vedia už 14 rokov. Mlčia v mene vyšších štátnych záujmov. Preto, pokiaľ prikročím k odhaľovaniu ďalších dôkazov, nemožno obísť niekoľko mimoriadne závažných faktorov, ktoré z tohto mlčania vyplývajú.

         Kladiem, na prvý pohľad, vcelku nezmyselnú otázku: čo všetko majú spoločné Ivan Mikloš a Robert Fico v tejto kauze? A zároveň odpovedám: majú toho veľmi veľa spoločného. Napríklad aj to, že sú, zatiaľ, v jednom uzatvorenom reťazovom kruhu, ktorý, pokiaľ by praskol – oddelil sa, pre oboch by znamenal pohromu a diskreditáciu. Politickú, morálnu a občiansku. Zatiaľ nie trestnoprávnu, lebo Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR, ako aj orgány im podriadené, sú len poníženými slúžkami arcizločincov a arcizlodejov z vysokej politiky a záujmových skupín. No nielen to. Robert Fico a Ivan Mikloš majú aj ďalšie spoločné vlastnosti: nenávidia a pohŕdajú slovenským národom, rozumejú si pri jeho okrádaní, ožobračovaní, ekonomických pokusoch, psychickej a fyzickej likvidácii nevinných občanov, aj keď, naoko, na seba kydajú a vzájomne sa obviňujú.

         Majú kladný vzťah s najväčšími zbojníkmi národnosti slovenskej, ktorí, cez vedomé zločinecké a zlodejské zákony, pripravené a schválené gaunermi z ponovembrových vlád a parlamentov, prišli k stámiliónovým a miliardovým majetkom. Sú poníženými zadkolezcami a služobníkmi lichvárskych šeliem zo Svetovej banky pri okrádaní a ožobračovaní nielen Slovenska, ale aj jeho národa, kde zisky idú predstaviteľom cudzej štátnej moci, ako aj im samotným, poníženým lokajom, a žobrácka palica ostáva slovenskému národu. Obaja, spoločne, sofistikovaným fašizmom cez ekonomiku, duševne a fyzicky likvidovali a likvidujú, doháňali a doháňajú k sociálnym samovraždám nezanedbateľný počet nevinných občanov.   

Predkladanie ďalších dôkazov

         Opätovne nadviažeme na autentický rozhovor Dlhopolčeka s Ďurechom z 20. mája 1992, kde mu Dlhopolček vyčíta, že nemal Petrovovi písať ten list, že pokiaľ zoženú 40 miliónov dolárov na rozbeh diamantovej bane, tak ho bude o tom informovať. Zároveň mu radí, aký má byť obsah listu, kde pánu Petrovovi oznamujú, že investície sa im nepodarilo zohnať, preto s ním ukončujú spoluprácu. Touto úlohou Ďurech poveril svojho komplica Jána Mikuláša, o ktorom píšem už v prvej časti, ktorý v tom období zastával funkciu viceprezidenta MARTIMEXU Martin. A mali veru naponáhlo. Už o dva dni, 22. mája 1992, posiela pánu Petrovovi do Johanesburgu list v anglickom jazyku. Citujem celý text preložený do slovenčiny:

         Vážený pán Petrov,

         Vo vzťahu Vašej predchádzajúcej korešpondencie s Martimexom by sme Vás chceli následne informovať.

         Po pokuse viacero možností  z našej firmy, Martimex nebol úspešný a my sme nenašli žiadne financie na investíciu do projektu pána Stolarczyka s Excelsior Diamond Company. Čo sa týka momentálnej situácie v Južnej Afrike, žiadna z našich obchodných bánk nie je schopná dodať tie potrebné financie, alebo dať za nás záruku. Veľmi ľutujeme, že Vás musíme s takýmito podmienkami informovať, preto nemôžeme naďalej s Vami spolupracovať na tom dotyčnom projekte. Ďakujeme Vám za spoluprácu, že ste naše záujmy brali do úvahy.

         V tom období zlodeji zastupujúci Slovenskú republiku už ale potrebný kapitál v dolároch zohnali, ako som to opísal v prvej časti, takže okradnutie a podvod na pánu Petrovovi, ale aj slovenskom národe, sa mohol zrealizovať. Keďže ale dotyčná diamantová baňa bola zaliata vodou do hĺbky 200-300 metrov, potrebovali do Juhoafrickej republiky dostať nielen vodné pumpy na odčerpanie, ale aj ďalšie strojové zariadenia, pomocou ktorých by mohli rozbehnúť ťažbu diamantov. Bolo im veľmi naponáhlo. Už v júni 1992 posielajú do Juhoafrickej republiky tieto potrebné stroje aj s príslušenstvom, kamuflujúc, že to je pôvodne poslané na výstavu banskej techniky ohľadom diamantových baní, ktorá sa uskutočnila v Juhoafrickej republike v septembri 1992. Všimnite si prosím, vážení čitatelia, ten krátky časový rozdiel, cca. 2-3 týždňov od dátumu listu, v ktorom Ján Mikuláš oznamuje pánu Petrovovi, že nezohnali žiadne financie na tú kúpu diamantovej bane a preto odstupujú od spolupráce, hoci už v júli 1991 ZAPLATILI AKO ZÁLOHU TÝCH PRVÝCH 10 MILIÓNOV DOLÁROV, KTORÉ V SKUTOČNOSTI PATRILI SLOVENSKÉMU NÁRODU!!!

         Tá výstava banskej techniky, o ktorej píšem, mala oficiálny názov Electra Mining Exhibition. Ktovie, či práve táto Electra neinšpirovala už vtedy Vlada Mečiara pre názov svojho neskoršieho rodinného sídla, na ktoré, pokiaľ by som mal veriť jeho ôsmemu stupňu paranoje, tak na svoju Elektru šetril už od šestnástich rokov, pričom občas pracoval až 25 hodín denne. Hoci, ako „Otec“ slovenského národa by už mohol povedať, koľko mu z tej diamantovej bane káplo. A prehovoriť by mohol aj exprezident Michal Kováč.

         Poďme ale k ďalším faktom. Už 9. 6. 1992 posiela Martimex Martin do Juhoafrickej republiky dve vodné pumpy o váhe 280 kg a 550 kg. Príslušenstvo k pumpám a potrebnú dokumentáciu zabezpečuje SIGMA Nové Zámky, Budovateľská 6, 940 50 Nové Zámky. Keďže podvodníci a zlodeji chránení vyššími záujmami slovenských politikov kalkulovali s tým, že tieto stroje po ukončení výstavy odvezú priamo k diamantovej bani, nechali si ešte zo Slovenska poslať kyslíkovú fľašu s tlakomerom a dýchacou maskou. Pritom v Juhoafrickej republike sa predávali omnoho výkonnejšie prístroje tohto typu, no naši slovenskí zbojníci v mene vyšších štátnych záujmov sa už začali pripravovať na dolovanie diamantov. Tieto prístroje boli zabalené a vyexpedované v Roudnici nad Labem pod číslom 5110921104. A nasleduje ďalší paradox. Na dotyčnú výstavu posielajú aj váhy na diamanty, čo len dokazuje, že sa pripravujú na dolovanie. Problém by bol totiž v tom, že keby takéto váhy kúpili v Juhoafrickej republike, vzbudili by tým podozrenie o svojej chystanej nekalej činnosti.

Ďalšie prípravy na podvodnú ťažbu diamantov

         Keďže k ťažbe diamantov je potrebný nakladač LOCUST 750 vážiaci 2 875 kg, naši organizovaní zlodeji nezaháľajú. Už 3. 7. 1992 cez Závody ťažkého strojárstva v Krupine ho posielajú do Johanesburgu. Na dodacom liste je podpísaná pani Bešinová. (Uvítal by som, pokiaľ niekto z čitateľov by mohol podať bližšie informácie o pani Bešinovej – pozn. autora V. P.)

         Dňa 10. 9. 1992 posiela Ing. Ján Kričko za Martimex-ALFA faxovú správu do Johanesburgu pod číslom 011 8846 746 jednému zo šéfov týchto zbojníkov a podvodníkov Jánovi Ďurechovi, ktorý tam ČSFR zastupuje ako vicekonzul, ako sa má postupovať pri štartovaní stroja LOCUST 750. Citujem:

 Ako podvodník a zlodej Ďurech klamal pod prísahou pred súdom v Johanesburgu

         Ako sa čitatelia majú možnosť presvedčiť, dátum na faxe s následným textom ako postupovať pri štartovaní stroja LOCUST 750, ktorý Martimex posiela Jánovi Ďurechovi do Johanesburgu, je 10. september 1992. To mu ale neprekáža, aby pred súdom v Johanesburgu dňa 30. 11. 1992, číslo jednacie 93915/92, kde ho pán Petrov zažaloval, (nech pozorne čítajú tí, ktorí sa stále pýtajú, prečo pán Petrov až teraz, cez moje články hovorí o tejto kauze – pozn. V. P.) pod prísahou vypovedal aj toto: Ja som pre Martimex pracoval do februára 1992, keď som bol vymenovaný za vicekonzula v Juhoafrickej republike ako zástupca Československej federatívnej republiky, dal som výpoveď z pracovného pomeru v Martimexe. Teda, vedome klamal, lebo žiadnu výpoveď nedal a naďalej bol vedený ako ich zamestnanec. A pochybovačom si dovoľujem položiť otázku: PREČO PRÁVE ĎURECH BOL VYMENOVANÝ ZA VICEKONZULA V JUHOAFRICKEJ REPUBLIKE? Veci rozumejúci pochopia, no a tí druhí – čo už...

         Nielen tieto klamstvá, ale aj ďalšie klamstvá ktoré pred týmto súdom tvrdil, mu spísali židovskí právnici pod vedením Blocha Edelsteina. A čo myslíte, vážení čitatelia, kto Ďurechovi týchto židovských právnikov zabezpečil? No predsa jeho komplic Dlhopolček, známy z prepisu nahraného telefonického rozhovoru medzi ním a Ďurechom, keď najpodstatnejšie časti tohto rozhovoru boli uverejnené v tretej časti.

         O absolútnej bezcharakternosti Ďurecha svedčí aj nasledujúci dokument. Dňa 29. 7. 1992 už vo funkcii vicekonzula zastupujúceho Československú federatívnu republiku v Johanesburgu pod č. 221/1992 píše pánu Petrovovi v angličtine list, ktorý po preložení do slovenčiny má nasledujúci text: Vážený pán, potvrdzujem príjem Vášho listu z 24. júla 1992, ktorý som prečítal.  Chcem Vám dať na vedomie, že celú Vašu záležitosť, o čom sa Vy sťažujete,  sme dali do rúk našim príslušným právnikom. Ja som v skutočnosti požadoval, aby Vám z Martimexu odpovedali na hocijaké Vaše požiadavky aké máte, a na základe mojich informácii oni tak vždy urobili.

         Pointa je ale v tom, že Ďurech nemal ani potuchy, že pán Petrov má nahraný jeho telefonický rozhovors Dlhopolčekom z 20. 5. 1992, ktorý som uverejnil v tretej časti, a v ktorom sa dohovárali ako ho podvedú, okradnú a zlikvidujú. Mimochodom, keď pán Petrov prehral na súde v Johanesburgu dňa 30. 11. 1992 tento rozhovor, tak židovský advokát Bloch Edelstein sa okamžite vzdal Ďurechovho zastupovania. Sudca potom rozhodol, že páska s dotyčným rozhovorom sa nechá preložiť do angličtiny, bude to overené súdnym expertom, a Ďurecha s jeho bandou nechá zatvoriť, dokonca aj s ich imunitami. Po tomto rozhodnutí Ďurech z JAR zdrhol.    

Vladimír Pavlík     

http://bohemia.htmlplanet.com/08/bana4.html 

    Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!! 

                 Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike

          Keď sa pán Jozef Petrov pred 39-rokmi rozhodol, že zo zahraničného zájazdu sa nevráti do socialistického Československa, vtedy zaručene netušil, ako sa bude odvíjať ďalší osud vtedy len 19-ročného mladíka, ktorý sa postupne svojou vlastnou pracovitosťou a tvrdou vôľou dokázal vypracovať na špičkového drahokamového experta. Presadiť sa, a byť uznávaný v tejto najtvrdšej profesii bez akejkoľvek podpory, dokonca, ako sám tvrdí, „že bol jeden z mála nežidov v tejto internacionálnej drahokamovej branži“, len dokazuje jeho vytrvalosť a schopnosti.

          Keď vo februári 1997 Luxemburské národné múzeum usporiadalo výstavu drahokamov, tak pána Petrova, vtedy už ako svetového špecialistu v tejto branži, oficiálne pozvali, aby návštevníkom vysvetľoval, ako napríklad môžu rozpoznať pravé drahokamy od falošných. Jeho osobe, dokonca s jeho fotografiou, priamo pri prednáške, venovali obsiahly článok francúzske noviny Le Républicain Lorrain z 9. februára 1997, či luxemburské noviny Luxemburger Wort z 7. februára 1997. Keďže patrí medzi zakladateľov novej technológie špeciálneho brúsenia drahokamov, dostáva aj ponuku od Smithsonian Institution, aby bol tri mesiace ich hosťom, či ponuku od časopisu JQ MAGAZINE. A takto by som mohol pokračovať. Čitateľom musí byť jasné, že pán Petrov nie je žiadny podvodník či hochštapler. Nie je ani žiadny parazit, darmožráč a tupohlavec, ako drvivá väčšina členov  ponovembrových vlád a parlamentov. Preto tento úvod, ktorý je pre ďalšie pokračovanie príbehu mimoriadne dôležitý.

 Ako sa Jozef Petrov stretol s Ivanom Miklošom

          Niekedy v septembri či októbri 1990 sa pán Petrov s dvojčlennou delegáciou cez istú osobu stretol na Úrade vlády SR s Ivanom Miklošom a jeho kolegom Štefanom Veselovským, kde im ponúkol investovať (kúpiť) siedmu najväčšiu diamantovú baňu na svete Kimberley West v JAR. Ivan Mikloš pri tomto stretnutí dostal príslušnú dokumentáciu a projekty. Po ich preštudovaní pána Petra a dvoch členov delegácie osobne poslal do Martimexu v Martine a Geologického prieskumu do Spišskej Novej Vsi. S vtedajším riaditeľom tohto druhého podniku Jánom Kobichom bol Ivan Mikloš vo veľmi blízkom vzťahu. O niekoľko mesiacov prišli do JAR štyria experti z Martimexu Martin a Geologického prieskumu zo Spišskej Novej Vsi. Pobudli tam desať dní, a všetky náklady im platil pán Petrov. Letenky, ubytovanie v hoteli, stravovanie a ďalšie výlohy s tým spojené. Dokonca dostali všetky originálne účty, ktoré im boli Slovenskou republikou opätovne preplatené, pričom ale pán Petrov si urobil kópie všetkých týchto účtov. Jednalo sa o Jána Ďurecha z Martina, ktorý je vo zväzkoch ŠtB v Ústave pamäti národa evidovaný ako KTS, reg. č. 11589, krycie meno TURČAN, Miroslava Štrbu z Martina, ktorý je vo zväzkoch ŠtB v Ústave pamäti národa evidovaný ako KTS a agent, reg. č. 10080, krycie meno MARTIN, Eduarda Jablonského zo Žiliny a Jána Kobicha zo Spišskej Novej Vsi. Ich komplicom pri neskoršom podvode a okradnutí pána Petrova bol Ján Mikuláš z Martina, ktorý je vo zväzkoch ŠtB v Ústave pamäti národa evidovaný ako KTS, reg. č. 12982, krycie meno BELO a František Dlhopolček, toho času pracovník Ministerstva zahraničných vecí SR. Ich adresy a dátumy narodenia zatiaľ neuvádzam.

          Po odlete týchto štyroch slovenských expertov z JAR sa Ján Kobich začal tajne stretávať s Ivanom Miklošom, o čom pána Petrova niekoľkokrát informoval Eduard Jablonský. Aby som upresnil, tak Ján Kobich sa s ním tajne stretával v Bratislave. O nejaký čas pán Petrov dostal list podpísaný Miklošom a Kobichom, že na projekt a odkúpenie bane nemajú peniaze, že mu prajú pevné nervy, a zároveň mu oznamujú, že už nemôžu byť s ním v kontakte.

 Privlastnili si projekt pána Petrova, získali pôžičku, za ktorú kúpili baňu

          Napriek tomu vo februári 1991 títo experti z Martimexu a Geologického prieskumu prišli opätovne do JAR ohľadom projektu pána Petrova, kde Ján Ďurech, Miroslav Štrba a Eduard Jablonský s ním podpisujú zmluvu v prítomnosti jeho advokáta, čo môžem doložiť fotografickým dokumentom, kde pán Petrov má štatút reprezentanta a agenta pre Martimex s tým, že keď sa baňa predá, dostane 10%. To ale ešte netušil, že sa pripravuje podvod voči jeho osobe. S jeho prisvojeným projektom, v snahe okradnúť ho o jeho podiel, z pôžičiek od Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, takto SLOVENSKÁ VLÁDA cez štyroch nastrčených Nemcov diamantovú baňu oficiálne kúpila, a títo zaplatili prvých desať miliónov dolárov. Bolo by žiadúce, keby sa k týmto desiatim miliónom dolárov vyjadril aj bývalý exprezident Michal Kováč, ktorý do 18. mája 1991 pôsobil ako minister financií SR. Pomocou detektívnych a spravodajských šetrení sa zistilo, že týchto „Nemcov“, ktorí v skutočnosti robili „stenu“, sprevádzali tri ženy. Dve z nich   spolupracovali s bývalou ŠtB, ktoré aj túto kúpnu zmluvu podpísali, spolu s treťou ženou zastupujúcu slovenskú stranu. Týchto tzv. nemeckých kupcov zaistila jedna zo žien spolupracujúcich s bývalou ŠtB JUDr. Ivana Č. z Prahy. Jedná sa o mimoriadne chytrú a nebezpečnú ženu, ktorá aj napriek tomu, že vekom sa blíži k päťdesiatke, stále je ešte atraktívna. Perfektne ovláda angličtinu, nemčinu a francúzštinu. Dokonca, keď pracovala pre český konzulát v Bonne, neváhala najať bodygarda, ktorý pracoval na dotyčnom konzuláte, a ten mal pána Petrova v Luxembursku fyzicky zlikvidovať pomocou pištole s tlmičom. Paradoxom je taktiež to, že šéf týchto „Nemcov“, najatých JUDr. Ivanou Č. ako fingovaných kupcov pre slovenskú stranu, ktorá ju o to požiadala, v tom čase neovládal angličtinu.

          Nebudem tu teraz rozoberať všetky snahy pána Petrova za posledných sedemnásť rokov, kde sa snaží domôcť pravdy a spravodlivosti. O tom niekedy inokedy. Keďže poškodený a okradnutý Slovenskou republikou je špičkovým svetovým odborníkom na diamanty, čo som už v úvode názorne zdokumentoval, opäť sa vrátim k odborným veciam a argumentom.

          V máji 2008 pán Petrov poslal z Ameriky cez internet stovkám Slovákov žijúcich doma a v zahraničí, ako aj cez poštu a fax otvorený list, súčasťou ktorého bolo aj 25 stránok príloh. Z najzávažnejších pasáží, ktoré som gramaticky upravil, vyberám:

          Chcem Vás upozorniť a dať Vám na vedomie, že Vy, slovenský národ, vlastníte už od júla 1991 v JAR siedmu najväčšiu diamantovú baňu sveta (ja osobne vlastním o tomto doklady a dôkazy). Táto diamantová baňa patrí slovenskému národu a nie malej hŕstke v tejto záležitosti zapletených kriminálnych korupčných slovenských štátnych činiteľov a  politických činiteľov. Spýtajte sa Vášho premiéra Roberta Fica, kde sú tie milióny a milióny dolárov, získané finančné podiely vyťažené z tej bane počas posledných 17-tich rokov od júla 1991? Vo Švajčiarsku???,  na tom istom bankovom konte tunelovaním Braniska???, alebo, kde zmizli tie vyťažené diamantové milióny a milióny dolárov z tej diamantovej bane??? Preto si SDKÚ-DS (Slovenský Demokraticko Komunistický Útvar-Demoralizovaných Slovákov), alebo KDH (Komunistické Demoralizované Hnutie) tak napchávali privátne vrecká pri tom tunelovaní Braniska???

          Len pre Vaše lepšie porozumenie a následné vysvetlenie. Tá diamantová baňa na základe toho prospektu a dokumentov ktoré vlastním, mala produkovať za 100 ton rozdrveného kimberlitu, čo je vulkanická uschnutá láva, sa dalo vyťažiť 29,78 ct. S dobrými mašinami sa tam malo dať vyťažiť 6 000 ton za deň, čo znamená x 30 ct, čo je 1 800 ct diamantov za deň x 25 dní do mesiaca – to je 45 000 ct za mesiac, a z toho malo byť 70% Gem kvality, čo je 31 500 ct plus 30% Industriel kvality, čo znamená 13 500 ct a počítané v tom čase (rok 1991) veľmi lacno počítaná priemerná veľkoobchodná banská cena za surové diamanty, tak prídete k záveru:

31 500 ct mesačnej dobrej kvality x 300 dolárov za ct sa rovná: 9 450 000 za mesiac

13 500 ct mesačnej indust. kvality x 40 dolárov za ct sa rovná 540 000 za mesiac

45 000 ct mesačnej produkcie – hrubý zárobok 9. 990 000 dolárov za mesiac. Keď toto vynásobíme dvanástimi mesiacmi, tak hrubý zárobok za jeden rok nám vyjde na

119 880 000 dolárov. No a keď toto vynásobíme x 17 rokov, nie je to fantastická suma. A ZA 17 ROKOV TIE DIAMANTY ZDRAŽELI VIAC AKO DESAŤNÁSOBNE!!! Pričom tie chudobné černošské výplaty v tých Juhoafrických zlatých a diamantových baniach nestúpli ani o 5x, teda, kde sa podeli tie vyťažené milióny?!

          Milý slovenský národ, nemáte náhodou nárok v tej Vašej demokracii  spýtať sa toho Vášho „bojovníka“ proti organizovanému zločinu Roberta Fica, ako plní ten svoj imidž? Čo za to dostal, aké peniaze, keď toto nechce vyšetrovať? Kde zmizlo a mizne každý rok minimálne 119 880 000 dolárov od roku 1991 až dodnes, pričom ešte nepočítam to desaťnásobné zdraženie surových diamantov z tej Juhoafrickej diamantovej bane Kimberley West, podľa starého mena Theron Mine? Keď už slovenskí vládni kriminálnici kúpili tú baňu z nakradnutých peňazí Vašej štátnej pokladne, za 40 miliónov dolárov, z peňazí ktoré patria slovenskému národu, tak kde je tá 17-ročná vyťažená produkcia a tie milióny a milióny dolárov? Prečo Robert Fico protežuje tých štátnych kriminálnikov? Prečo nevyšetruje už od môjho prvého a s rešpektom voči nemu písaného 13-stránkového listu z 13. septembra 2006? Kto je tzv. tichý podielnik či podielnici  tých ročných zmiznutých miliónov dolárov zisku z tej siedmej najväčšej diamantovej bane na svete, v niektorej banke  v Londýne alebo vo Švajčiarsku, a potichučky mu (im) už 17 rokov rastie bankové konto?

 Slovo na záver

          Pán Petrov niekoľkokrát musel čeliť akciám vražedného – likvidačného komanda. Jeho písomné dokumenty vážiace 80 kg, nahrávky telefonických rozhovorov, filmové a fotografické dokumenty, čo postupne bude uverejňované, by mali poslúžiť aj k tomu, aby zločinecké a zlodejské zberby slovenskej národnosti z vysokej politiky a štátnych orgánov mu vrátili to, o čo ho okradli a naďalej okrádajú.

 Vladimír Pavlík 

                 ----- Original Message -----

    Upozornenie! Tieto stránky sú monitorované !!! 

http://bohemia.htmlplanet.com/07/udavaci.html                      

         Vďaka Bohu, že na Slovensku existuje Ústav pamäti národa. Je síce pravdou, že názory naň sa rôznia, počnúc Vladimírom Mečiarom a jemu podobným, ktorí by túto inštitúciu najradšej zrušili, či zniesli pod čiernu zem, v protiklade s tými, majúcimi názor, že pamäť národa by mala byť súčasťou nášho bytia. Tvrdím, že Ústav pamäti národa má nielen svoje opodstatnenie, ale aj to, že jeho existencia by mala byť dlhodobou súčasťou existencie Slovenskej republiky. Mám na to dostatok argumentov, veľmi závažných argumentov, ktoré tu budem predkladať. Ich súčasťou budú autentické dokumenty, ktoré budú dokazovať nielen opodstatnenosť vzniku a následného fungovania Ústavu pamäti národa, ale zároveň budú usvedčovať ten skutočný prednovembrový a ponovembrový odpad slovenského národa, v mnohých prípadoch odpad zločinecký, zlodejský, amorálny a štátno-teroristický. Odpad, ktorému pravda nielen prekáža, odpad, ktorý z titulu svojich politických funkcií si neželá, aby občania poznali pravdu. A tým aj svoju vlastnú minulosť. Dôvody na to majú vcelku jednoduché. Tento odpad bol vo väčšine odkojený najzločineckejšou ideológiou, od ktorej sa učil samotný fašizmus a nacizmus, ideológiou boľševickou a komunistickou.

         Ktovie, či ešte Petr Cibulka spomenie, ako som mu niekedy pred trinástimi rokmi hovorieval, že mám také neblahé tušenie, že ŠtB udávali svojich spoluobčanov aj ľudia, veľké množstvo ľudí, ktorí vôbec v žiadnych zoznamoch nefigurovali. Dnes už môžem potvrdiť, že takýto udavači, neevidovaní udavači, boli nielen mnohokrát zákernejší a podlejší ako udavači evidovaní, ale mnohokrát takýto neevidovaní udavači spolupracujúci s ŠtB mali aj mnohonásobne väčší finančný prospech z tejto podlej, ale vedomej a dobrovoľnej nadpráce, ako udavači evidovaní. Oficiálne, teda podľa Ústavu pamäti národa, ŠtB moju osobu rozpracovávala v dvoch zväzkoch. Jeden pod krycím menom Vlado, druhý pod krycím menom Betonár.

         Podľa mojich informácii sa viedli na moju osobu aj ďalšie aktivity nielen zo strany ŠtB, ale aj straníckych orgánov. Z Ústavu pamäti národa mi bolo oznámené, že jeden zo zväzkov pod krycím menom Betonár bol skartovaný. Škoda, lebo práve v tomto zväzku sa nachádzalo niekoľko špičkových udavačov, nasadených na mňa, keď som pracoval v Bratislave a angažoval som sa v Charte 77. S určitosťou viem, že niektorí z týchto udavačov fungujú aj po novembri 1989. Možno ale, v tomto prípade, ešte nie je všetko stratené. Na jedného z priateľov, s ktorým som sa v tom období v Bratislave stýkal, je zachovaný zväzok, v ktorom na tisíc percent musia byť aj záznamy a hlásenia o jeho stykoch a stretnutiach s mojou osobou.

         Považujem za svoju morálnu a občiansku povinnosť poďakovať všetkým tým, ktorí mi pomohli sa vzdelávať súkromnou cestou, hlavne v období, keď po skončení základnej vojenskej služby som v roku 1969 nastúpil pracovať do bane ČSM-sever v Stonave, okres Karviná. Ďakujem všetkým tým vysokoškolsky vzdelaným ľuďom, ktorí, aj keď v období normalizácie stratili svoje zamestnanie, a v rámci tzv. prevýchovy sa museli preorientovať na robotnícke profesie, ktorí mi dali viac, ako keby som legálne vyštudoval dve vysoké školy. Boli to moji učitelia a druhí rodičia. Len vďaka ním som dokázal nielen prežiť, ale aj odolávať, ba dokonca vtedajšej štátnej moci aj vracať údery. Dlhé roky, vlastne celé obdobie, si Štátna bezpečnosť myslela, že všetky listy adresované štátnej moci mnou podpísané, písali vysokoškolsky vzdelaní ľudia, a ja, ako robotník, som sa pod to podpisoval.

         Žiadna moc nikde na svete v skutočnosti neverí tomu, čo hlása. Hlavne, pokiaľ sa jedná o dobro a sľuby vlastným občanom. V prednovembrovom a ponovembrovom Československu, neskôr v samostatnom Česku a Slovensku, nie je v tomto skoro žiadny rozdiel medzi bývalo KSČ, ŠtB, prednovembrovými disidentmi typu Václava Havla, tzv. národovcami z HZDS, SNS, Matice slovenskej, tzv. politickými kresťanmi z KDH, v drvivej väčšine Antikristovými služobníkmi, či kadejakými vyklonovanými demokratmi, alebo niektorými národnými „politickými väzňami“ ktorým neprekáža Mečiarov štátny terorizmus, a ešte sa  hrdo považujú za mečiarovcov - národovcov. Tak ako KSČ a ŠtB pohŕdali radovými občanmi, tak nimi pohŕdala aj amorálna disidentská nomenklatúra okolo Václava Havla, či 99% ponovembrovej politickej scény. Čo je ale paradoxné, že svoje osobné blaho si väčšina z nich  zabezpečila práve cez radového občana. Podvodmi a nesplniteľnými sľubmi pred každými parlamentnými voľbami.          

Štátna bezpečnosť ordinuje

         V prvej polovici októbra 2006 mi bol Ústavom pamäti národa v Bratislave vydaný zväzok pod krycím menom VLADO, vedený na moju osobu a obsahujúci 91 strán. Na strane č. 1 z 15. 9. 1981 čítam, ako operatívny pracovník O-ŠtB v Považskej Bystrici ppor. Ladislav Roman a náčelník oddelenia ŠtB kpt. Štefan Balla požiadali o lustráciu mojej osoby S-VB a ŠtB v Banskej Bystrici, OS-FKÚ, FS-VB a XIII. S-ZNB Praha. O ďalšie tri týždne náčelník Oddelenia ŠtB v Považskej Bystrici kpt. Štefan Balla požiadal S-ŠtB v Banskej Bystrici o zaevidovanie mojej osoby v S-PO s krycím menom VLADO. V odôvodnení sa mimo iného písalo:

         Pavlík pracuje v PS Považská Bystrica na závode 03 /výroba ložísk/. K menovanému bolo operatívnou cestou zistené, že tento pri rôznych rozhovoroch s občanmi a spolupracovníkmi v PS negatívne hodnotí pomery v ČSSR. Inklinuje ku kapitalistickému spôsobu života. V roku 1979 požiadal O-PV o vysťahovanie do NSR, čo zdôvodňoval tým, že stratil dôveru voči socializmu a ČSSR vôbec. Uvádzal, že čo sa o nás píše v oznamovacích prostriedkoch nie je pravdivé a podobne. Na základe jeho žiadosti o vysťahovanie bola prevedená previerka dôvodov uvádzaných v jeho žiadosti a po tejto mu bolo vysťahovanie zamietnuté. Z tohto dôvodu bolo zo strany tunajšieho O-ŠtB prevedené opatrenie k zabráneniu jeho vycestovania do KŠ.

         Bolo zistené, že menovaný i v súčasnej dobe, nakoľko sa javí ako osoba na nižšej spoločenskej úrovni, taktickým spôsobom naďalej inklinuje k západnému spôsobu života, s nadriadenými hospodárskymi funkcionármi vychádza v práci špatne, týchto sa snaží ohovárať a hrubo im nadáva i napriek tomu, že má výhodnú prácu. Snaží sa spolupracovníkov rôznym spôsobom negatívne ovplyvňovať. On samotný nie je organizovaný v žiadnej spoločenskej organizácii a vysmieva sa ostatným spolupracovníkom, že načo platia rôzne finančné čiastky pre organizácie a podobne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa budú k menovanému prevádzať v zmysle §-u 198 ods. b tieto opatrenia:

         1/ Všetky dokumentačné materiály a písomnosti o prevádzaných opatreniach k menovanému zhrnúť do navrhovaného S-PO. Termín do 15. 12. 19981, prevedie ppor. Roman.

         2/  Zisťovať a tipovať vhodné osoby, ktoré by potvrdili nepriateľské postoje PAVLÍKA voči ČSSR a politike KSČ s cieľom zadokumentovania jeho činnosti. Termín do 30. 3. 1982, zodpovedný ppor. Roman.

         Po prevedení horeuvedených úloh spracovať vyhodnotenie získaných materiálov, kde zároveň rozhodnúť aké AOO sa budú k menovanému prevádzať. Termín do 15. 4. 1982, zodpovedný ppor. Roman.

Neevidovaný udavač Emil v akcii

         V Zázname č. 1/81 operačný pracovník ŠtB v Považskej Bystrici ppor. Ladislav Roman píše:

         1/ Dňa 19. 8. 1981 bol prevedený styk s dôveryhodnou osobou Emil, ktorého som okrem iného vyťažil k osobe PAVLÍK Vladimír, zamestnaný na závode 03, ktorý v minulosti prejavil záujem vysťahovať sa do NSR.

         K menovanému uviedol, že ide o osobu, ktorá nemá kladný vzťah k nášmu socialistickému zriadeniu a dá sa povedať, že inklinuje k západnému spôsobu života. Po stránke politickej nie je organizovaný, ani v žiadnej spoločenskej organizácii. Podľa vyjadrenia dôveryhodnej osoby EMIL, PAVLÍK sa na pracovisku vysmieva svojim spolupracovníkom a týchto odhovára aby neplatili členské príspevky, jak KSČ tak i ROH, čo týmto zdôvodňuje tým, že nemajú z toho žiadnu výhodu a je to zbytočné. Po stránke pracovnej, sa naopak snaží svoju prácu vykonávať dobre, avšak na pracovisku by si chcel zavádzať rôzne svoje metódy, ktoré nie sú vo výrobe ložísk prípustné.

         Cez dôveryhodnú osobu EMIL i naďalej venovať pozornosť PAVLÍKOVI s cieľom podchytávania a dokumentovania jeho negatívnych názorov medzi zamestnancami v PS Považská Bystrica.

Kto je dôveryhodná osoba EMIL?

         Dôveryhodná osoba EMIL, pravým menom Emil Hradňanský, bývalý dlhoročný predseda ZO KSS na závode 03 až do novembra 1989. Vychodil až deväť tried základnej školy, typický stranícky karierista, po stránke vedomostnej a inteligenčnej nemajúci úroveň ani dostihového koňa. Vyše dvadsať rokov na dotyčnom závode evidovaný v robotníckej profesii údržbár, samozrejme s najvyššou vtedajšou tarifou R-8. Jeho pracovným robotníckym úborom bol oblek, košeľa a kravata. A silné voňavky, ktoré mali na ňom preraziť robotnícke prostredie. Nielen že bral peniaze za robotu ktorú nevykonával, ale prakticky každý deň mal cvikané šestnástky, vrátane sobôt a nedieľ. Od roku 1979 do novembra 1989 dostal neoprávnene okolo jedného milióna korún, ktorých kúpna sila má hodnotu dnešných, minimálne tridsiatich miliónov korún. Zatiaľ len toľko, ostatné bude opísané a objasnené v záverečnej kapitole, v ktorej bude napr. zdokumentovaná aj ekonomická sabotáž ŠtB pri podvádzaní Štátnej skúšobne v Žiline, kde nielen kryli vedenie závodu 03, ktorí cez tieto podvody získavali neoprávnene milióny korún, ale dokonca z tohto taktiež profitovali. Je len logické, keď som na toto poukázal a zozbieral dôkazy, že ohrozených sa cítilo množstvo ľudí. Škody a podvody, ktoré sa takto dlhé roky páchali v bývalej ČSSR ohľadom výroby ložísk, išli do závratných výšok.

(Pokračovanie v ďalšej časti)

Vladimír Pavlík     

http://bohemia.htmlplanet.com/07/udavaci.html

----- Original Message -----

Cez arcibiskupa Sokola k cielenej diskreditácii katolíckej cirkvi 

         Katolícka cirkev na Slovensku začína zberať výsledky svojej nelichotivej sejby, ktorú tu spoločne zasiali po novembri 1989 s niektorými farizejskými politikmi KDH. Nebojme sa povedať, že aj jej najvyšší predstavitelia sú len ľuďmi majúcimi svoje slabiny, ktoré ich taktiež radia do kategórie hriešnikov. Treba ale otvorene priznať, že najväčšími vinníkmi za súčasný stav, keď cez diskreditáciu arcibiskupa Sokola o jeho spolupráci s ŠtB, kde sa proti nemu dokázali spojiť do jedného šíku aj ideologickí protivníci, nielen kvôli oslabeniu samotnej katolíckej cirkvi na Slovensku, ale aj na jej postupnej strate dôveryhodnosti, sú samotná katolícka cirkev a politici KDH. Oni spoločne dali týmto silám zla najväčšie tromfy do rúk. Nielenže ich po novembri 1989 prijali do svojho spoločenstva, cez tzv. pokánie, aby potom cez KDH mohli dostať ekonomický a politický flek, alebo tzv. trafiku. Ako by nechceli pochopiť, že mnohé pokánia boli farizejské, len tak naoko, aby aj takto mohli získať opätovné výhody, a mať ešte politické krytie. Taktiež museli vedieť, že ďalšie sily zla ich budú likvidovať aj na báze rôznych diskreditačných materiálov, ako aj iných spôsobov ich morálneho a ľudského zlyhania. A oni nemali záujem o tom hneď po novembri 1989 hovoriť. Mlčali, zatajovali, naivne si mysliac, že ON, BOH, to za nich vyrieši. Mali životnú šancu v tejto problematike povedať národu pravdu. Nie je hanbou si priznať, že viacerí z nich zlyhali. Pritom je paradoxné, že dnes najviac ich zlyhania odsudzujú a moralizujú takí, ktorí metódy ŠtB nezažili sami na sebe, alebo, dokonca, s ŠtB kolaborovali. Aj preto si myslím, že drvivá väčšina národa by im bola už len kvôli tomuto odpustila, pokiaľ by pokánie a priznanie bolo úprimné a presvedčivé.

         Dnes sú kňazi, biskupi a katolícka cirkev na verejnom pranieri, kde ich pranierujú tí skutoční pretransformovaní prednovembroví komunistickí zločinci, alebo nimi vyklonovaní gauneri. Či už tento národ zabudol, že práve oni boli vyše 40 rokov najviac prenasledovaní, týraní, ponižovaní, mučení a vraždení? Až teraz sa v skutočnosti ukázalo, čo zasiali dvaja poprední nepriatelia a rozkladači katolíckej cirkvi na Slovensku Ján Čarnogurský a František Mikloško, keď bez súhlasu drvivej väčšiny obetí udeľovali po novembri 1989 odpustky a generálne pardony zločincom, zlodejom a vrahom z KSČ a ŠtB. Ako by nechceli vedieť, že za odpustky takémuto zlu, toto sa nám ešte väčším zlom odmení! Nakoniec, prečo by sme to mali tajiť, veď už je to všeobecne známe, že aj samotní politici KDH sa stali po novembri 1989 súčasťou tohto zla. Zhanobili nielen samotného Krista, ale aj jeho životné kréda. Dokonca aj jeho krédo sociálneho politika. Mnoho ľudí, neznalých veci, ich antisociálny cynizmus začalo spájať s katolíckou cirkvou. Žiaľ, v tom najnegatívnejšom.

         Stojí za to tu odcitovať z knihy od kardinála Jána Chryzostoma Korca Od barbarskej noci. Na strane 9 pod nadpisom: Noc z 13. na 14. apríla 1950, sa mimo iného píše: Noc, ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu a národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou, a to nielen pre neslýchaný čin proti tisícom rehoľných sestier, ale aj pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa... Bola to noc, ktorá rozhraničila náš život. Bola to noc, v ktorej boli zlikvidované všetky mužské rehole a ich kláštory...  

Kopnime si do neho, moralizujme ho, odsudzujme ho...

         Nemienim tu teraz ani spochybňovať ani bagatelizovať spoluprácu arcibiskupa Sokola s ŠtB, keď súčasťou tejto spolupráce mali byť aj finančné odmeny a dary pre neho samotného od tejto štátno-represívnej a zločineckej organizácie. Nakoniec, keď sa to tak zoberie, v rokoch 1993 a 1994 som bol asi jediný na Slovensku, ktorý v Necenzurovaných novinách písal nielen o arcibiskupovi Sokolovi, ale aj mnohých ďalších kňazoch spolupracujúcich s bývalou ŠtB. V tom období ohľadom týchto káuz statočne mlčali všetky médiá na Slovensku. Pokiaľ som v nedávnom internetovom článku pod nadpisom – Hurá na arcibiskupa Sokola! vyslovil názor, že terajšia kampaň proti jeho osobe mi pripomína kampaň proti Charte 77 za bývalého režimu, tak pri písaní tohto článku konštatujem, že táto kampaň proti arcibiskupovi Sokolovi už túto prednovembrovú kampaň proti Charte 77 za bývalého režimu predstihla.  

         Pozorne sledujem, aké skupiny novinárov a politikov odsudzujú, moralizujú a kopú do arcibiskupa Sokola, ako by to bol ten najväčší a najhorší vyvrheľ a vrah na Slovensku. Úbohí a ponížení novinársko-redaktorskí lokajíčkovia, či špinavé politické prostitútky, ktorým neprekážajú mnohonásobne zavrhnutiahodnejšie veci a zločiny, častokrát hraničiace s ortodoxným komunizmom a fašizmom. Poďme aspoň ich malú časť pomenovať. Doposiaľ nikto z týchto novinárskych lokajíčkov v službách ponovembrového politického a ekonomického zločinu, či politickej a ekonomickej prostitúcie nedokázal, či nemal odvahu napísať, alebo v televízii povedať, že sme tu mali predsedu vlády Vladimíra Mečiara, ktorý za účelom únosu prezidentovho syna z titulu svojej funkcie najskôr založil zločineckú skupinu po vysokej politickej a štátnej línii, čo nemá obdobu v civilizovaných a demokratických krajinách. Že tu máme prezidenta Ivana Gašparoviča, ktorý o tejto zločineckej skupine vedel, no zbabelo mlčal. Nemal odvahu nielen to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní, ale ani presvedčiť Mečiara, aby sa akt štátneho terorizmu nerealizoval. Dokonca ako predseda Národnej rady SR a vyštudovaný právnik, ako aj bývalý generálny prokurátor ČSFR mal aj iné možnosti, ako tomuto zločineckému aktu štátneho terorizmu zabrániť, no neurobil nič. Aký to paradox, keď takýto politici na najvyšších štátnych funkciách sú ešte aj vítaní v novinách, rozhlase a televízii.

         Doteraz nemali odvahu napísať, že za účelom zmarenia vyšetriť únos prezidentovho syna, bola založená zločinecká skupina, ktorej členmi boli vtedajší predseda vlády Mečiar, vtedajší minister vnútra Hudek, vtedajší generálny prokurátor Vaľo, vtedajší riaditeľ SIS Lexa a vtedajší dozorujúci prokurátor Vlachovský. Len tak mimochodom, jeden z členov tejto zločineckej skupiny, prokurátor Vlachovský,  bol dozorujúci prokurátor v kauze medičky Cervanovej, keď nedávno boli opätovne vynesené hanebné rozsudky nad nevinnými, tak potom, aká tu môže byť záruka spravodlivosti?

         Čo tak sa opätovne porýpať v kauze istého KTS Vladimíra Mečiara, ktorý o sebe tvrdí, že bol jedným z najprenasledovanejších Slovákov zo strany ŠtB, no existujúce dôkazy, ktoré môžem kedykoľvek doložiť, hovoria o tom, že pokiaľ by bol každý záujmový a nepriateľský objekt zo strany ŠtB tak „prenasledovaný“ ako Vladimír Mečiar, tak ŠtB by bola tou najhumánnejšou a najľudskejšou organizáciou v bývalej Československej socialistickej republike.  

         Znovu opakujem, že nemienim arcibiskupa Sokola zbavovať zodpovednosti, ani ho ospravedlňovať. Ale ako občan, slobodne mysliaci občan, na rozdiel od niektorých novinárskych a politických zbabelcov a lokajov v službách zla, nebudem mlčať, keď sa tu z arcibiskupa Sokola vyrába ako by jediné platené udavačské monštrum v službách ŠtB, pričom tie najodpornejšie udavačské monštrá, ako aj komunisticko-fašistické a zločinecko-eštebácke monštrá, sa z úzadia uchechtávajú. Rád si počkám na záver jeho kauzy, po ktorej zaujmem omnoho obsiahlejšie a mimoriadne tvrdé stanovisko, pokiaľ to bude situácia vyžadovať. A budem aj verejne obviňovať konkrétnych fašistických zločincov z vysokej politiky. Budem dokumentovať, ako duševne vraždia nevinných, rozvracajú rodiny, doháňajú ľudí k sociálnym samovraždám. Aký to paradox, keď politickí a novinárski fašisti, v snahe zakryť skutočné ponovembrové fašistické zločiny, predhadzujú verejnosti arcibiskupa Sokola, ako by bol tým jediným zlom na Slovensku. Predohrou k tomuto obsiahlemu stanovisku bude trojdielny dokument pod názvom – Evidovaní udavači ŠtB, kontra neevidovaní udavači ŠtB, týkajúci sa mojej osoby pred novembrom 1989, ktorého prvá časť bude na internete uverejnená v polovici apríla 2007. No ešte okolo 3. apríla bude ohľadom katolíckej cirkvi a KDH uverejnený ďalší článok pod názvom – Keď víťazí zlo nad dobrom, víťazí aj Antikrist nad Bohom?

Vladimír Pavlík 

kde vy pracujete a predtým to bola vaša firma, takže je tam minimálne dôvod na to, aby sme sa pýtali, ako je to možné? Ing. Pavel Veverka, ekonomický námestník ÚPSVAR: „Každá firma v SR sa môže uchádzať v rámci verejného obstarávania o poskytnutie služieb a tovarov.“ Je však zaujímavé, že v čase, keď firmu EURO TRAINING vlastnil a riadil Ing. Pavel Veverka, podľa Vestníka verejného obstarávania nedostala jeho eseročka v rokoch 2002 a 2003 ani jednu štátnu zákazku. Keď koncom marca 2004 firmu predal, pretože sa stal ekonomickým riaditeľom Ústredia práce, na jeho bývalú firmu sa už o necelé tri mesiace začali doslova valiť miliónové zákazky. Odkiaľ? Práve z Ústredia práce.

         Pavel Veverka, ekonomický námestník ÚPSVAR: „Ja som túto firmu predal ešte pred príchodom na Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a týmto považujem vzťah mojej osoby voči firme EURO TRAINING za ukončený.“ To je síce pravda, ale prečo firma dostáva zákazky od Ústredia práce až keď tam ako ekonomický riaditeľ začne pracovať jej bývalý majiteľ a konateľ? A tieto osoby kto sú, ktorým ste to vy predali? To sa vás pýtam povedzme ako podnikateľa bývalého, ako súkromnej osoby. Ing. Pavel Veverka, ekonomický námestník ÚPSVAR: „Nebudem sa k tomuto vyjadrovať.“ Prečo? „Nepovažujem to za potrebné sa k tomu vyjadrovať.“

         Ing. Pavel Veverka predal firmu Aurélii Tomoriovej a Timei Krúpovej. Kto sú tieto dve úspešné podnikateľky, ktoré dostali z Ústredia práce a z Európskeho sociálneho fondu desiatky miliónov korún na kurzy pre nezamestnaných? Vy ste podľa výpisu Obchodného registra spoločníčkou firmy EURO TREINING, áno? Telefonuje Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Áno.“ Áno? A mohli by ste nám poskytnúť pár informácií, konkrétne ma zaujíma, ako realizujete tie kurzy. Telefonuje Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „No tak, to môj spoluúčastník urobí, urobí.“ A vy to nerobíte vôbec? Telefonuje Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Aj, sem-tam aj ja.“ Áno? Telefonuje Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Áno, áno...“ A čo, aké kurzy ste už realizovali? Telefonuje Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „No, tak tie vzdelanie, vzdelávacie kurzy.“ Vzdelávacie, ale aké? Nejaké názvy mi viete povedať, že čomu ste sa venovali? Telefonuje Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: (zložila). Haló? Spolumajiteľka firmy zložila a vypla telefón. Vybrali sme sa preto za ňou osobne až do obce Ruská pri východnej hranici.

         Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „No, nechajte ma, prosím vás, na pokoji. Ja mám kopu roboty.“ Tuto na poli? Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Áno. Áno. Tu v záhrade momentálne.“ A viete o tom, že do vašej spoločnosti išlo niekoľko miliónov z eurofondov na vlastne tieto kurzy pre nezamestnaných? Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Prosím vás pekne, obráťte sa tam, ku firme. Tam do roboty choďte pekne. Tam vám všetko vysvetlia.“ Na koho? Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Tak, tam sú...“ Ale vy ste spoločníčka tejto spoločnosti. Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Áno.“ V podstate ste niekedy podnikali v takomto, že kurzy, atď.? Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Nie.“ A čo vám to napadlo robiť takúto spoločnosť? Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „No, tak, všeličo robia dneska ľudia, nie?“

         Podľa Obchodného registra má firma EURO TRAINING sídlo na Pažítkovej ulici v Bratislave, lenže našli sme tam len poštovú schránku. Vraj sa už dávnejšie odsťahovali, no nevedno, kam. Hlas v telefóne: „Prosím?“ Dobrý deň, dobre voláme firmu EURO TRAINING? Hlas v telefóne: „Áno, záleží na tom, čo chcete, áno?“ Viete čo? Chcel by som...Štofaník, televízia TA3. Chcel by som hovoriť s niekým, ja neviem, s konateľom alebo z vedenia firmy. Hlas v telefóne: „No, to nie. Ja nemôžem dávať nič, žiadne informácie, to volajte na podnik.“ No ale, my sme hľadali niekoho z tej firmy na Pažítkovej 4, kde má podľa Obchodného registra sídliť tá firma a tu nesídli. Viete nám poradiť aspoň, kde sídli? Hlas v telefóne: „Ja teraz neviem, kde sa presťahovali. Neviem.“

         Druhá spoločníčka a zároveň konateľka firmy Timea Krúpová mesiac nereagovala na naše telefonáty. Len od susedov sme zistili, že odcestovala a učí na energetickom učilišti v Žiline. O jej podnikateľských aktivitách nikdy nepočuli. Hlas: „To vôbec neviem. Viem iba, že učí na strednej škole, ale o tomto vôbec nie.“ Alebo že získava peniaze z eurofondov na rôzne projekty. Hlas: „Nie, fakt nie. Takéto nič.“ Ona tie vzdelávacie kurzy organizuje popri tom ako učí u vás? Telefonuje Štefan Domanický, riaditeľ SOU energetické Žilina: „Ja práveže toto som ešte nepočul, to je pre mňa novina. Ja neviem, čo ona robí, ako...Ale v rámci školy nie.“ Kedy organizuje tie kurzy, viete, keď učí u vás? Telefonuje Štefan Domanický, riaditeľ SOU energetické Žilina: „To ja nie... Možno, že po nociach alebo poobede. Ja neviem, no.“

         Nikto o ničom nepočul, pritom len podľa toho, čo sa nám podarilo zistiť, firma EURO TRAINING dostala od roku 2004 na vzdelávanie nezamestnaných minimálne 21 miliónov. Ďalších 24 miliónov firma získala z eurofondov na vlastné projekty, opäť pre nezamestnaných. Prečo ste týmto osobám predali tú firmu, ešte sa raz spýtam? Ing. Pavel Veverka ekonomický námestník ÚPSVAR: „Firmu v zmysle zákona môžete predať komukoľvek, kto o to prejaví záujem.“ Ale prečo práve týmto? Ing. Pavel Veverka, ekonomický námestník ÚPSVAR: „Nemám záujem sa vyjadrovať k tejto problematike.“

         Podľa právnika to, čo odznelo v tejto reportáži, sú len indície, no natoľko závažné, že by ministerstvo práce malo preveriť všetky tendre, v ktorých firma EURO TRAINING dostala miliónové zákazky od Ústredia práce. Oľga Škorecová, hovorkyňa ministerstva práce: „Pani ministerka nariadila na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny kontrolu. Kontrola momentálne ešte prebieha a keď budú jej závery, máme záujem informovať verejnosť, ako to všetko dopadlo.“ A kto vykonáva tú kontrolu? Oľga Škorecová, hovorkyňa ministerstva práce: „Akože kto?“ No, kto? Kto z ministerstva, aká sekcia alebo kto to robí? Oľga Škorecová, hovorkyňa ministerstva práce: „Ministerstvo má vlastný odbor kontroly a ten je príslušný vykonávať takéto kontroly.“ Áno, veď len sa pýtam a chcem sa opýtať – pred 3 týždňami ste mi hovorili, že začala tá kontrola. Ako dlho asi potrvá, lebo už tri týždne trvá? Oľga Škorecová, hovorkyňa ministerstva práce: „To je veľmi ťažko povedať. Každý prípad je špecifický, každý je individuálny.“

         Viete o tom, že už niekoľko miliónov vlastne získala tá spoločnosť a vy ste jej majiteľkou? Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „Áno.“ Tak to si žijete celkom slušne. Tuná nemusíte robiť na poli. Aurélia Tomoriová, spolumajiteľka EURO TRAINING, s.r.o.: „No tak, to je záhrada. Prečo by som nemusela?“  

Povedzme si pravdu, Ing. Pavel Veverka, vyšetrovatelia z polície a prokuratúry, ktorí túto kauzu šetrili

         Chcem veriť, že po týchto dôkazoch vyšetrovatelia polície a prokuratúry konečne začnú s plnou vážnosťou brať tvrdenia zúfalého otca Alexandra Šarovského vážne, keď im bude opätovne hovoriť o tom, ako jeho nebohá dcéra Ľuboslava sa mu sťažovala, že Ing. Pavel Veverka ju nútil podpisovať rôzne listiny, ktorých obsah nebol v súlade so zákonom. Relácia z TA3 totiž jednoznačne dokazuje, že pred páchaním miliónových podvodov robil dotyčný podvody v menšej miere a násilím na to využíval Ľuboslavu Števicovú. Dcéra sa otcovi taktiež priznala, že s Ing. Pavlom Veverkom sa schádzavala práve v hoteli Carlton. A ešte niečo. Prečo práve pred jej príchodom do tohto hotela, kde mala údajne spáchať samovraždu, zrazu prestali fungovať kamery? Stala sa nebezpečnou už vtedy, keď sa vyjadrila, že s takýmito praktikami končí, s čím sa priznala aj svojmu otcovi? Ozaj, prečo by si chcela siahnuť na život práve v tomto exluzívne drahom hoteli a ešte si aj za to zaplatiť?

         Mimochodom, Ing. Pavlovi Veverkovi som poslal tri doporučené listy. Prvé dva sa mi vrátili s tým, že adresát sa tam nenachádza. Ten tretí, ktorý som mu doporučene poslal 5. decembra 2006, sa mi nevrátil. Asi sa k nemu dostal. V liste mu píšem:

         Vážený pán Veverka, pripravujem na zverejnenie na slovenských a zahraničných internetových portáloch mimoriadne závažnú kauzu o smrti nevinného človeka menom Ľuboslava Števicová. Podľa mojich informácii a svedectiev ste túto ženu nielen poznal a schádzal sa s ňou, napr. v hoteli Carlton, ale ste ju nútil aj podpisovať  rôzne listiny, ktorých obsah nebol v súlade so zákonom.

         Mal som si možnosť pozrieť reláciu Čierny Peter na TA3 dňa 5. 9. 2006 pod nadpisom – Milióny na školenia nezamestnaných, ktorú moderoval Vincent Štofaník, a v ktorej, čo sa týka špinavých praktík, ste hral hlavnú úlohu. Váš bezhraničný cynizmus, aroganciu a bohorovnosť som si naplno „vychutnal“ v písomnom prepise dotyčného dokumentu, ktorý mi bol zaslaný. Ako vidieť, nezmenil ste sa.

         Takže, pán Veverka, očakávam primerané vysvetlenie z Vašej strany, hoci skôr by Vám pasovalo priznanie ohľadom Ľuboslavy Števicovej, ako aj hlbokú sondu do Vašej arogantnej duše s primeranou pokorou a ľútosťou. Budem sa tešiť na Vašu odpoveď a dovoľujem si Vás upozorniť, že tento list bude súčasťou uverejneného dokumentu v kauze Ľuboslava Števicová. Pokiaľ nebudete mieniť odpovedať, ako v dotyčnom dokumente na TA3, bude to Váš problém. Toto je už tretia adresa na ktorú Vám píšem. Z dvoch predchádzajúcich adries – a to na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, ako aj na Hlaváčikovu ul. 13 v Bratislave sa mi to vrátilo naspäť s tým, že taký adresát sa tam nenachádza. (Na list som doteraz nedostal odpoveď).

Vladimír Pavlík

Vážení

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici

Centrum 13/17

017 01 Považská Bystrica

VEC: Odvolanie proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej       

           Bystrici, číslo spisu: 2006/10893-OPPK

           Dávam odvolanie proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici ohľadom ďalšieho zníženia mojich peňažných dávok na 3433,-Sk za opatrovanie svojej 81-ročnej ťažko zdravotne postihnutej matky Alžbety Pavlíkovej – číslo spisu: 2006/10893-OPPK.

           Váš úrad, ako aj úrad Vám nadriadený – príslušný krajský úrad, sa musia riadiť zákonmi, ktoré v tejto oblasti navrhli a schválili zločinci, zlodeji, sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia, paraziti, darmožráči, v skutočnosti ten najsmradľavejší odpad slovenského národa z SDKÚ, KDH, SMK, SDĽ a ANO. V období návrhu a schválenia týchto zákonov boli dotyčné politické subjekty v službách bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Spoločne robili ekonomicko-fašistické pokusy na nezanedbateľnej časti slovenského národa, ako kompenzáciu za ekonomické zločiny, zbojstvá a rozkrádačky týmito politickými subjektami napáchané, alebo v ich mene napáchané, čo sa vzťahuje aj na ich zločineckých a zlodejských predchodcov z HZDS a SNS. Podľa vzoru fašizmu a nacizmu tu zaviedli systém kolektívnej viny práve na ich obetiach. Z týchto dôvodov nemám žiadne právo, či už z morálneho, odborného, ako aj ľudského hľadiska obviňovať Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici, ako aj príslušný nadriadený krajský úrad z ďalšieho zníženia môjho príspevku za opatrovanie svojej ťažko zdravotne postihnutej matky. Kópie tohto odvolania budú poslané Národnej rade SR, ako aj Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR, tým skutočným vinníkom, ktorých členovia za vlády sadisticko-fašistických tyranov a vrahov z SDKÚ, KDH, SDĽ, ANO a SMK tu systém kolektívnej viny zaviedli. Preto je moje odvolanie proti dotyčnému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici viac menej formálne.

           Pokiaľ mi je známe, tak zločinci, zlodeji, štátni teroristi, sadisticko-fašistickí tyrani a vrahovia z ponovembrových vlád a parlamentov skladali a skladajú ústavný sľub podľa Čl. 75(1) – poslanci NR SR a Čl. 112 – členovia vlády SR, kde sľubujú na svoju česť a svedomie nielen vernosť Slovenskej republike, ale aj to, že svoje povinnosti budú plniť v záujme občanov. Tento sľub by mal mať prakticky väčšiu hodnotu ako samotné zákony. Aká je  ponovembrová realita v mene takýchto politikov, ktorí sa delia na dve základné skupiny: pretransformovaných prednovembrových komunisticko-fašistických zločincov a ponovembrových sadisticko-fašistických pravicových zločincov, svedčia aj nasledujúce dôkazy.

           Ako títo zločinecko-zlodejskí gauneri napĺňali svoje ústavné sľuby, mimo iného hovorí napríklad aj svedectvo spisovateľa a novinára Ľuboša Juríka, ktorý v rokoch 1992-1997 pracoval ako hovorca predsedu Národnej rady SR Ivana Gašparoviča a bol priamym svedkom týchto zločinov. Vo svojej knihe Pokušenie moci – I. diel, sa na strane 275 píše:

           Do parlamentu poslanci chodili len akoby mimochodom, zdvihnúť ruku, keď sa hlasovalo. Inak sa nikdy k ničomu nevyjadrovali, mnohí ani raz počas volebného obdobia nevystúpili, neboli tam preto, aby tvorili zákony, aby zastupovali vôľu voličov. Boli tam nato, aby privatizovali, aby zbohatli. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS a ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, dokonca aj servilných bossoch podsvetia, ktorí sa vrhli ako supy na dovtedy štátne podniky. Vybavovali po straníckej známosti úvery v bankách, hlboko pod ceny dostávali lukratívne objekty, pozemky, nehnuteľnosti, aby ich vzápätí predávali či vykrádali.

           Že títo ľavicoví fašistickí zločinci a pravicoví fašistickí zločinci si pri extrémnom rozkrádaní Slovenska a okrádaní jeho občanov, ako aj v hádzaní kolektívnej viny na nevinných za zločiny nimi, či v ich mene napáchané, porozumeli ako jedna rodina, svedčí aj nasledujúci fakt. Keď po voľbách v roku 1998 sa dostala k moci pravicová koalícia Mikuláša Dzurindu, miesto toho, aby potrestala ekonomické zločiny mečiarovsko-slotovských gaunerov, ťarchu preniesla na nevinných občanov, hlavne po opätovných víťazných voľbách v roku 2002. Nielen že tu zaviedli systém kolektívnej viny, ale dokonca tu porušili najzákladnejšie ľudské práva na dôstojný život, ako aj práva na samotný život. Nezanedbateľný počet občanov dohnali k sociálnym samovraždám, a mnohonásobne vyšší počet občanov duševne povraždili. Je nepochybné, že za takejto situácie sa z ich strany začali porušovať nielen európske sociálne charty, ale aj samotná ústava. Preto sa nemožno čudovať, že popredný sadisticko-fašistický tyran a vrah Rudolf Zajac, keď bol na funkcii ministra zdravotníctva, v Nočných dialógoch Slovenského rozhlasu 23. 4. 2004 priznal, že u nás zomierajú ľudia, ktorých by bolo možné zachrániť, no na prístroje a vybavenia chýbajú peniaze.

           Je paradoxné, že v predvolebných programoch politických strán, ktoré sú toho času v parlamente, neboli ani jednou vetou spomenuté sociálne samovraždy, ako súčasť ponovembrového fašizmu, ako aj to, ako im zabrániť. Boľševicko-extrémistický premiér Fico dal jasne najavo, že sa nielen stotožnil s fašistickými metódami vládnutia pravicovej koalície, ale aj to, že fašizmus a komunizmus sú v mnohom ako jedna rodina.

           Pracovníkom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici, ako aj ostatným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny na Slovensku prajem, aby nespokojní a postihnutí ľudia im nechodili nadávať, či si na nich vylievať zlosť za znižovanie sociálnych dávok, ako aj rôznych príspevkov, cez zákony pripravené a schválené zločincami a zlodejmi z ponovembrových vlád a parlamentov. Na dverách ich kancelárií by mali visieť takéto texty: PROSÍME VÁS, NENADÁVAJTE NÁM, ANI SI NEVYLIEVAJTE ZLOSŤ NA NÁS ZA NIEČO, O ČO VÁS OKRÁDAJÚ ZLOČINECKÍ A ZLODEJSKÍ POILITICI.

Vladimír Pavlík

http://bohemia.htmlplanet.com/06/vrahovia.html

http://bohemia.htmlplanet.com/06/vrahovia.html

Nove na necenzurovanych strankach

Zákerní a podlí vrahovia Daniela Tupého, kontra zákernejší a podlejší vrahovia z vysokej politiky

         Štvrtého novembra 2006 uplynul rok od vraždy študenta Daniela Tupého. Vraždy, ktorá bola mimoriadne zákerná a podlá. Aj keď vrah či vrahovia sú doteraz nevypátraní, možno úplne jednoznačne potvrdiť, že sa jednalo o ten najšpinavší odpad slovenského spoločenstva, ktorého jedinec sa obecne nazýva človek, pokiaľ sa jednalo o individuálneho vraha, alebo do kategórie ľudí, pokiaľ sa jednalo o viacerých vrahov. Zabiť pod rúškom tmy nevinného človeka, dokonca od chrbta, a siedmimi bodnými ranami, svedčí nielen o vážnej úchylke vraha či vrahov, ako aj tejto spoločnosti, ale evokuje to vo mne aj otázku, či takýto jedinec, alebo skupina, či v skutočnosti má, alebo majú, nielen právo na normálny ľudský život, ale aj právo na dôstojnú smrť? Jedno ale tvrdím s úplnou istotou. Vrah, či vrahovia patria medzi tých, ktorí vo svorkách, pod rúškom tmy, samozrejme s početnou prevahou na svojej strane, dokážu zbiť, zmrzačiť, zabiť, trebárs osamelé dievča, či ťažko zdravotne postihnutého človeka. Dovolím si tvrdiť, že takéto monštrá zväčša nikdy nechodia ako jedinci.

Kto zneužíva smrť Daniela Tupého?

         Možno to bude vyzerať ako cynizmus z mojej strany, no skúsme sa odosobniť. Začnime napr. otázkou, ktorá je doteraz tabu: je v skutočnosti nejaký rozdiel medzi vrahmi Daniela Tupého a vrahmi z vysokej politiky? Odpoveď je úplne jednoznačná. Áno, je rozdiel. Dokonca veľký rozdiel. Vrah, či vrahovia Daniela Tupého sú v rovine individuálnej, zatiaľ čo vrahovia z vysokej slovenskej politiky už patria do kategórie masových vrahov. Vrah, či vrahovia Daniela Tupého sú obrazom tejto doby. Doby, ktorú tu vytvorili predstavitelia ponovembrových vlád a parlamentov, z ktorých drvivá väčšina patrí do kategórie masových vrahov vlastných spoluobčanov. Tieto obete, spolu s obeťou Daniela Tupého, majú jeden spoločný aspekt. Zomreli ako nevinní!

         Položme si ďalšiu závažnú otázku: prečo zákerná a podlá smrť Daniela Tupého tu bola zrazu povýšená nad všetky ostatné nevinné obete, ktorých vrahovia sa volajú členovia ponovembrových vlád a parlamentov? Je jeho obeť nejakou špeciálnou obeťou oproti obetiam sadisticko-fašistických tyranov a masových vrahov z vysokej ponovembrovej politiky? V mene akého Boha, v mene akej demokracie? Aký cieľ v skutočnosti sledujú pobehaji zo spolku Ľudia proti rasizmu, ktorí na tejto smrti cynicky parazitujú? Či ten nezanedbateľný počet občanov, ktorých sadisticko-fašistickí tyrani a masoví vrahovia z ponovembrových vlád a parlamentov dohnali k sociálnym samovraždám, alebo ich duševne povraždili, či tí si nezaslúžia aspoň jeden pomník, či pamätnú tabuľu, kde by boli uvedené všetky mená doterajších nevinných obetí? Či na tomto pomníku, alebo pamätnej tabuli, nemal by byť aj primeraný nadpis typu – K smrti ich dohnali vlastní politici.

         Tí, čo parazitujú na smrti Daniela Tupého, neustále prízvukujú nebezpečnosť fašizmu. Zaujímavé ale je, že doteraz ani slovkom sa nezmienili o tých skutočných fašistických zločincoch z vysokej politiky. Mlčia o tom, ako títo ponovembroví fašistickí zločinci podľa vzoru fašistických a nacistických zločincov z obdobia druhej svetovej vojny opäť likvidujú starých, bezvládnych, či ťažko zdravotne postihnutých. Už nepotrebujú koncentračné tábory, ktoré po novembri 1989 nahradili ekonomickým fašizmom s honosným názvom - ekonomické reformy. Ako jedna rodina sa pri týchto zločinoch proti ľudskosti a drancovaní majetku Slovenskej republiky spojila pravica s ľavicou, kresťania s neveriacimi, tzv. národovci typu protislovenských slotovcov a mečiarovcov, či rôzni nezávislí. Najskôr tu spoločne všetko rozkradli, dokonca pri tomto rozkrádaní dávali lukratívne koláče aj organizovanému zločinu, ktorý povýšili nad vlastných občanov. Ani to im nestačilo. Preto tu zaviedli systém kolektívnej viny, kde následky za svoje zločiny preniesli na nevinných.  Samozrejme, pod dohľadom zločinecko-zlodejskej bankárskej lichvy zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, kde ako jedna rodina tieto zločiny nazvali ekonomickými reformami.       

                                Vladimír Pavlík, Orlové 75, 017 01 Považská Bystrica

                                                                                                                      Orlové 8. 10. 2006