Nemám v úmysle rozoberať nedávny štrajk autodopravcov na Slovensku v súvislosti so zavedením mýtneho systému. Právo na štrajk je zaručené ústavou a dohovormi o čom niet pochýb. Osobne som však presvedčený, že každá minca má dve strany a pravda leží niekde uprostred. Na jednej strane treba vziať v úvahu, že elektronické mýto je trendom, ktorému sa nevyhneme bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči lebo nie. Skúsenosti napr. zo Švajčiarska ukázali, že po zavedení mýta sa 12% dopravy presunulo na ekonomicky výhodnejšie a aj z hľadiska ekológie vhodnejšie  železnice. Tí skôr narodení si možno ešte pamätajú na 24 hodinovú  prevádzku plne vyťažených prekládkových železničných staníc a regionálnu autodopravu dopravu z čias socializmu, ktorú sme po novembri 1989 až príliš rýchle zavrhli a nechali padnúť na hubu.  Dnes železničné stanice zväčša zívajú prázdnotou,  zatiaľ čo sú cesty devastované a preťažené stovkami kamiónov. Štatistiky dopravných nehôd sú bez pochýb varujúce. Tak ako vždy, aj teraz ide v prvom rade o peniaze, ako zo strany autodopravcov, z ktorých hrozí likvidácia tým najslabším, pretože tí silní to prežijú  a pochopiteľne aj zo strany štátu, ktorý si musí zabezpečiť zdroj financií.

            Štrajk autodopravcov je dnes vo svete bežným prostriedkom na dosiahnutie požiadaviek. Prekvapila však reakcia opozície a najmä pokrytecké vyhlásenie bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý označil postup vlády za návrat pred november 1989. Zdá sa, že Mikuláš Dzurinda vôbec nepochopil, že jeho neschopnosť sebareflexie je klincom do truhly súčasnej opozície v najbližších parlamentných voľbách. Vyhlásenie SAS o možnej spolupráci s SDKÚ ale bez M. Dzurindu, potvrdzuje, že to čo už došlo každému, stále nechápe predseda SDKÚ. Chcel by som súčasnej opozícii pripomenúť, ako počas svojho vládnutia v rokoch 1998-2006 pristupovala k štrajkom.

Pripomínam, že zodpovednosť za stav slovenských železníc nesú vlády a ministri, ktorí nechali ich úpadok dospieť až na dnešné dno a preto snáď prvý raz od pádu komunizmu slovenskí odborári pozbierali odvahu, odolali strašeniu aj bakšišom mocných a zorganizovali úspešný štrajk železničiarov, ktorý vláda M. Dzurindu, neschopná riešiť situáciu v osobnej  ako aj nákladnej železničnej doprave, jednoducho právo na štrajk v rozpore s ústavou SR a jej článkom č. 37 ods. 4, zakázala zmanipulovaným a nezákonným rozhodnutím bratislavského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky neskôr vyniesol rozsudok, podľa ktorého je štrajk dovolený aj nad rámec Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Cieľom štrajku nebolo spôsobiť slovenskej ekonomike škody, ale upozorniť vládu i zamestnávateľov na neúmerné sociálne reštrikcie a pokračujúci pokles životnej úrovne väčšiny slovenských občanov. O tomto rozmere štrajku sa však v slovenských médiách mlčalo a ukázalo sa, že ich objektivita  je na bode mrazu.  Namiesto ignorovania odporúčaní prestať liať miliardy do diaľničných tunelov a úsekov diaľníc s kriminálne nízkou ekonomickou efektívnosťou, sme videli obraz  vysmiateho Mikuláša Dzurinda, spokojného Pavla Ruska a pozitívne ladené články o zahraničných investoroch, ktorých dokázala vláda prilákať. Len škoda, že sme sa nedozvedeli viac za akých podmienok sem prišli, škoda, že novinári vtedy nezisťovali viac o vtedajších závažných veciach napríklad privatizácii strategických podnikov, poisťovní, kontách politikov vtedajšej vládnej koalície či kauze „Dzurindove vláčiky“. V roku 2003 Dzurindova vláda na štrajk železničiarov odpovedala predbežným opatrením okresného súdu – pikantné na tomto rozhodnutí súdu s fungujúcou elektronickou podateľňou bolo, že ŽSR podávali a sťahovali žalobu na železničné odbory za nezákonný štrajk dovtedy, kým sa žaloba nedostala do tých správnych rúk.

            V mene oprávnených osôb z radov bývalých politických väzňov ako aj násilne odvlečených do pracovných táborov v býv. ZSSR, pripomíname  opozícii, že to bola práve ich vláda, ktorá v roku 2003 zrušila všetky výhody na cestovom v autobusovej a železničnej doprave pre obete komunizmu ako aj účastníkov odboja. 

Ak to Mikuláš Dzurinda myslí s opozíciou skutočne úprimne, mal by si už dávno spytovať svedomie, oľutovať svoj básnický úlet  z čias socializmu, „Pomník vďaky - óda na víťazný február“ (uverejnený okrem iných aj na tejto stránke  a odísť na politicky dôchodok.

Jeho zaslepenosť mu to však nedovolí a preto si súčasná koalícia nemôže priať nič lepšie ako strašiaka v podobe „reformátora“ Dzurindu. Stačí totiž len pomyslenie na to, ako by sa správala pri súčasnej hospodárskej kríze  tzv. „pravicová vláda“, ako by sa pchala do zadku Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke  na úkor obyčajných ľudí, ktorí by to všetko museli zaplatiť uťahovaním opaskov, či ako by rušila príspevky na barly, invalidné dôchodky pre baníkov, skracovala obdobie vyplácania podpory v nezamestnanosti, či rušila zľavy pre politických väzňov a už len zo strachu na toto pomyslenie, budú slovenskí občania voliť hocikoho, len nie modrých reformátorov. Bohužiaľ na politickej scéne v súčasnosti neexistuje žiadna alternatíva a tak je výsledok budúcich volieb už vopred známy, rovnako podobne, ako  v Maďarsku.

            František Bednár
          Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov

Po naplněném životě ve službě Bohu i lidem, odešel k nebeskému Otci

Mons. ThDr. ANTONÍN HUVAR, Fam. OT
papežský prelát

Narodil se 23. července 1922 v Albrechtičkách. Svátost kněžství přijal   5. července 1947 v Olomouci. Svou kněžskou službu začal jako kaplan ve farnosti Vizovice a Pozděchov. Od 26. září 1948 byl 10 let vězněn ve 13 žalářích. Po návratu z vězení byl zaměstnán ve Státním rybářství Jistebník. Po udělení státního souhlasu r. 1967 byl ustanoven jako kaplan ve Fulneku. Od roku 1969 – 1972 působil ve farnostech Velká Bystřice a Hlubočky. R. 1972 byl přeložen do farnosti  Velká Štáhle, Břidličná a Václavov. V r. 1975 byl zbaven státního souhlasu, pracoval v Dopravních stavbách Olomouc a ve Velkomlýně Jeseník n/O. Roku 1982 byl ustanoven administrátorem v Orlové a krátce působil i ve farnostech Rychvald a Petřvald. Od roku 1990 působil opět ve farnosti Velká Bystřice a Hlubočky. Současně vyučoval na Cyrilometodějské bohoslovecké fakultě Olomouc (1990 – 1993). 1. ledna 2005 odešel do důchodu, který prožíval ve Vražném, nadále však vypomáhal kněžskou službou.

Zaopatřen svátostmi zemřel v úterý 22. září 2009
v nemocnici v Novém Jičíně.

Se zesnulým se rozloučíme při eucharistické oběti
ve čtvrtek 1. října 2009 ve 14:00 hod.
v kostele sv. Mikuláše v Albrechtičkách.
Po mši svaté bude pohřben do kněžského hrobu na místním hřbitově.

R. I. P.

Kněží olomoucké arcidiecéze, ostravsko – opavské diecéze
a zarmoucená rodina.

----- Originalna sprava prijata http://szm.com -----

Od: SOWA

Komu: bartosz.loba@ilw.org.pl, anna.tyszer@ilw.org.pl, szcpv@szcpv.org
Poslane:Wed, 30 Sep 2009 11:26:00 +0200
Predmet: Kosiewski, Frankfurt, zmarl Mons. ThDr. Antonin Huvar, tu: prosba o przeslanie kondolencji w zwiazku ze smiercia bylego przewodniczacego Czechoslowackich wiezniow politycznych, ksiedza

Zrzeszenie Byłych Więźniów Politycznych Czechosłowacji http://twitter.com/sowa/status/3468981771

  tajomník SZČPV František Bednár

(...) Po uvoľnení cenzúry v médiách a spustení spontánnej podpisovej akcie za neutralitu Československa, čo by znamenalo vystúpenie z Varšavskej zmluvy, prišlo kruté prebudenie. Ráno 21. augusta 1968 asi 800 lietadiel, vyše 6000 tankov a 2000 kanónov piatich armád Varšavskej zmluvy prerušilo krásny sen o ostrove slobody, nezávislosti a neutrality. Nielen to, okupácia priniesla desiatky ľudských životov civilov, stovky zranených a tisíce zmarených poaugustových osudov.

Dovoľte mi pri tejto príležitostí krátke pripomenutie historických faktov, bez ktorých by nebol 21. august  a  ktoré sa  v médiách v súvislosti s okupáciou Československa nikdy nespomínajú.          Asi sa nikde na svete nenájde štát, ktorý by sa bez odporu vzdal  územia o rozlohe 12 607 štvorcových kilometrov,  ktoré bolo od roku 1919 až do roku 1939 súčasťou medzivojnového Československa, a následne túto stratu územia  nazval oslobodením. Československo o svoju najvýchodnejšiu časť nazývanú Podkarpatská Rus prišlo potom  čo ju prezident Eduard Beneš bez väčšieho odporu prenechal Stalinovi. Tí starší, tam narodení pred 15. marcom 1939, ešte majú v rodných listoch napísanú ako rodnú zem Československo. Po rokovaniach medzi Československom a Sovietskym zväzom komunisti, ktorých od druhej svetovej vojny čiastočne riadili z Moskvy, prehovorili Beneša, aby odstúpil toto územie Sovietskemu zväzu.  Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficiálnom skončení druhej svetovej vojny z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie Československa v pôvodných predmníchovských hraniciach. 29. júna 1945 bola v Moskve uzavretá zmluva medzi Československom a Sovietskym zväzom a po vydaní ústavného dekrétu prezidenta Beneša č. 60/1945 z 1. septembra 1945 a ústavného  zákona č. 2/1946  z 22. novembra 1945 o úprave hraníc medzi Československom a Sovietskym zväzom, bolo bývalé územie Československa včlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (...) Dnes o auguste 1968,  tak ako aj do novembra 1989, mnohí nechcú počuť, pretože sa im nehodí do ich scenára budovania falošných mýtov. Rovnako sme až príliš rýchlo po smrti Alexandra Dubčeka zabudli na neutralitu, nezávislosť či ľudskosť v politike.
Ak si chceme skutočne úprimne pripomínať obete, ktoré priniesli naši občania vo svojej viere v lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou, mali by sme byť úprimnejší a čestnejší  nielen k ním, ale  aj k našej nedávnej histórii a veci nazývať pravým menom. Víťazí môžu kriviť a falšovať históriu, ale vždy len do času. Tak ako sa špina skôr či neskôr vyplaví na povrch, rovnako sa na povrch dostane aj skutočná pravda. Majme pritom na pamäti obete augusta 1968, ktorým vzdávam na tomto mieste česť.

Ďakujem Vám za pozornost

Podpredseda vlády Slovenskej republiky

Dušan Čaplovič

Bratislava, 18 .augusta 2009
Číslo 2314/2009-PPVL

Vážené dámy, vážení páni,

dnes, 21. augusta 2009 si spoločne pripomíname 41. výročie okupácie našej vlasti vojskami Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Hoci od udalostí pamätnej „Pražskej jari" v Československu, ktorá bola násilne potlačená vstupom armád „spriatelených krajín" už uplynulo 41 rokov, pre mnohých z nás je to stále veľmi živá spomienka.

V tento deň patrí naša pamäť nielen vtedajším politickým predstaviteľom našej krajiny na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorí viedli obrodný proces roku 1968, ale aj mnohým neznámym hrdinom, študentom a mládeži, novinárom, robotníkom a všetkým občanom, ktorí sa spoločne zjednotili proti násiliu a hrubej sile.

Nepochybné, v tento deň patrí naša myseľ a spomienka aj obetiam vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, takmer stovke mŕtvych a viac ako trom stovkám ťažko ranených, ktorí zostali ležať na uliciach našich miest, ako aj tisícom našich občanov represionovaných a prenasledovaných v nasledujúcom období „normalizácie".

Napriek všetkému, práve v tento deň pred 41 rokmi sa začal náš pomyselný návrat do rodiny demokratických a slobodných národov, ktorý v prípade Slovenska smeroval až k získaniu vlastnej štátnosti. Tento dátum, ktorý sa napriek snahe našich „normalizátorov" nepodarilo vymazať z pamäti ľudí ani národa, nám totiž všetkým počas nasledujúcich dlhých dvadsiatich rokov svietil na cestu nádeje v slobodnejšiu a demokratickú budúcnosť. Budúcnosť, ktorú máme možnosť dnes skutočne žiť.

Dovoľte, aby som sa touto cestou pripojil k Vašej pietnej spomienke a spolu Vami si pripomenul deň, ktorý sa stal súčasťou modernej slovenskej histórie. Nielen ako pamätník obrodného procesu, ktorý bol pokusom poľudštiť a reformovať našu spoločnosť po rokoch stalinizmu, ale aj ako jedinečný príklad zhubných následkov totalitných režimov v strednej Európe na osudy národov i jednotlivcov.

So srdečným pozdravom

Pri príležitosti 41. výročia okupácie Československa 21. augusta 1968 sa pri Pamätníku obetiam okupácie v Poprade na námestí sv. Egídia uskutočnila každoročná pietna spomienka. Okrem členov Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov a občanov Popradu sa na nej zúčastnili zástupcovia partnerských organizácii Zväzu protikomunistického odboja a Konfederácie politických väzňov Slovenska. Tiež sa zúčastnili, podpredseda VÚC Prešov Ing. Milan Baran a poslanec VÚC za SDKÚ Ing. Štefan Kubík, ktorí večer pripravili premietanie dokumentárneho filmu o augustových udalostiach "Čierne dni". Pietnu spomienku uvádzala predsedníčka SZČPV Elena Bačkorová a v príhovoroch vystúpili, tajomník SZČPV František Bednár, predseda OV KPVS v Poprade František Olšák a podpredseda VÚC Ing. Milan Baran Pozvaní politický predstavitelia a zástupcovia veľvyslanectiev štátov  ktoré sa zúčastnili na invázii 21. augusta 1968 sa za neúčasť ospravedlnili. Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov obdržalo list podpredsedu vlády SR. Dušana Čaploviča, ktorý uverejňujme na tejto stránke:   http://www.szcpv.org/09/poprad21.html Svetové združenie bývalých československých politických väzňov Vás pozýva na pietnu spomienku pri príležitosti 41. výročia okupácie      Československa  21.augusta 1968 ktorá sa uskutoční 21. augusta 2009 v piatok o 15,00 hod. v Poprade na Námestí sv. Egídia

Svetové združenie bývalých československých politických väzňov  tak ako každý rok pripravilo  pietnu spomienku pri skromnom pamätníku v Poprade, ktorý pripomína, že v roku 1968 celá verejnosť túžobne očakávala poľudštenie vtedajšieho politického systému. Zahraniční pozorovatelia nazvali vtedy Dubčekové  pokusy o inštaláciu „socializmu s ľudskou tvárou“ Pražskou jarou. Po uvoľnení cenzúry v médiách a spustení spontánnej podpisovej akcie za neutralitu Československa, čo by znamenalo vystúpenie z Varšavskej zmluvy, prišlo kruté prebudenie. Ráno 21. augusta 1968 asi 800 lietadiel, 600 tankov a 2000 kanónov piatich armád Varšavskej zmluvy prerušilo krásny sen o ostrove slobody, nezávislosti a neutrality. Nielen to, okupácia priniesla desiatky ľudských životov civilov, stovky zranených a tisíce zmarených poaugustových osudov.

            Pri tejto príležitostí stoja za pripomenutie historické fakty, bez ktorých by nebol 21. august  a  ktoré sa  nikde v médiách v súvislosti s okupáciou Československa nikdy nespomínajú.

            Asi sa nikde na svete nenájde štát, ktorý by sa bez odporu vzdal  územia o rozlohe 12 607 štvorcových kilometrov,  ktoré bolo od roku 1919 až do roku 1939 súčasťou medzivojnového Československa, a následne túto stratu územia  nazval oslobodením. Československo o svoju najvýchodnejšiu časť nazývanú Podkarpatská Rus prišlo potom  čo ju prezident Eduard Beneš bez väčšieho odporu prenechal Stalinovi. Tí starší, tam narodení pred 15. marcom 1939, ešte majú v rodných listoch napísanú ako rodnú zem Československo. Po rokovaniach medzi Československom a Sovietskym zväzom komunisti, ktorých od druhej svetovej vojny čiastočne riadili z Moskvy, prehovorili Beneša, aby odstúpil toto územie Sovietskemu zväzu.  Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficiálnom skončení druhej svetovej vojny z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie Československa v pôvodných predmníchovských hraniciach. 29. júna 1945 bola v Moskve uzavretá zmluva medzi Československom a Sovietskym zväzom a po vydaní ústavného dekrétu prezidenta Beneša č. 60/1945 z 1. septembra 1945 a ústavného  zákona č. 2/1946  z 22. novembra 1945 o úprave hraníc medzi Československom a Sovietskym zväzom, bolo bývalé územie Československa včlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

Rovnako zbabelo sa prezident Beneš zachoval k tisícom slovenským občanom, ktorých podhodil Stalinovi ako vojnovú korisť aby mohli byť následne násilne odvlečení do pracovných táborov pod správou nazývanou GULAG.

To všetko bolo predzvesťou komunistického puču vo februári 1948, kedy bola zavŕšená výmena hnedej totality za totalitu červenú. Z bývalého Československa, ktoré patrilo  v medzivojnovom období medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta sa za 40 rokov komunistického bačovania stala ekonomický zaostalá krajina. Obrovské nerastné bohatstvo uránovej rudy sa nestalo zdrojom blahobytu pre našich občanov, ale korisťou pre Stalina na jeho jadrové vydieranie sveta a ďalšiu expanziu komunizmu.

Pri nástupe Alexandra Dubčeka bolo Československo ekonomicky ešte na úrovni Rakúska,  avšak tak ako Benešov dekrét o vzdaní sa Podkarpatskej Rusi,  rovnako podpis zmluvy v Čiernej nad Tisou 29. júla 1968, znamenal už len ďalšiu zradu na občanoch bývalého Československa a  urýchlenie vojenskej agresie a následnej 23 ročnej okupácie našej vlasti.

Dnes o auguste 1968  tak ako aj do novembra 1989, mnohí nechcú počuť, pretože sa im nehodí do ich scenára budovania falošných mýtov. Rovnako sme až príliš rýchlo po smrti Alexandra Dubčeka zabudli na neutralitu, nezávislosť či ľudskosť v politike.

Ak si chceme skutočne úprimne pripomínať obete, ktoré priniesli naši občania vo svojej viere v lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou, mali by sme byť úprimnejší a čestnejší  nielen k ním, ale  aj k našej nedávnej histórii a veci nazývať pravým menom. Víťazí môžu kriviť a falšovať históriu, ale vždy len do času. Tak ako sa špina skôr či neskôr vyplaví na povrch, rovnako sa na povrch dostane aj skutočná pravda. Majme pritom na pamäti obete aj augusta 1968 ktoré si zaslúžia aby sme im vzdali  česť.

Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov

LIST GENERÁLNEMU RIADITEĽOVI SOCIÁLNEJ POISŤOVNE, ŽIADOSŤ O NOVELU ZÁKONA Č.274/2007 Z.Z., LIST PREDSEDOVI KPVS

Pri príležitosti piateho výročia odhalenia Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989 sa 27. júna 2009 sa v Kežmarku uskutočnila pietna spomienka venovaná vyše 400 obetiam usmrtených na bývalých československých hraniciach. Na pietnej spomienke sa zúčastnil za Zväz protikomunistického odboja (ZPKO) RNDr. Peter Bielik, ktorý  spolu s tajomníkom Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov (SZČPV) Františkom Bednárom položili vence k pamätníku. Pietnu spomienku moderovala predsedníčka SZČPV Elena Bačkorová. Ospravedlnila neúčasť poľského a českého veľvyslanectva a prečítala list Podpredsedu vlády SR, Dušana Čaploviča. Na záver odzneli hymny štátov z ktorých pochádzali obete usmrtené pohraničnou strážou a protivzdušnou obranou bývalého komunistického režimu. Počas recepcie, predsedníčka SZČPV odovzdala ďakovný list zástupkyni riaditeľky Hotelovej akadémie Otta Brucknera v Kežmarku, ktorá už piaty rok pripravuje recepciu pre účastníkov pietnej spomienky. Za účasť na pietnej spomienke SZČPV vyslovuje poďakovanie aj redakcii Podtatranských novín.

RNDr. P. Bielik (ZPKO) a F. Bednár (SZČPV)

Bratislava, 24. júna 2009
Číslo 1856/2009-PPVL

Vážené dámy. vážení pani,

dovoľte mi, aby som Vám touto cestou srdečne poďakoval za pozvanie na pietnu spomienku pri príležitosti piateho výročia odhalenia Pamätníka usmrteným na hraniciach v rokoch 1948-1989. ktorá sa uskutočni v Kežmarku dňa 27Júna 2009.

Pred takmer 20 rokmi sa po dlhých desaťročiach neslobody začal náš návrat do rodiny demokratických a slobodných národov, ktorý v prípade Slovenska smeroval až k dovŕšeniu našej štátnosti v ruku 1993. Pred takmer 20 rokmi začala naša často komplikovaná a neľahká, ale nesmierne dôležitá cesta budovania demokratickej spoločnosti Cesta, ktorá má svoj začiatok ale nemá koniec, pretože budovanie demokratických inštitúcií a slobodnej spoločnosti je nikdy nekončiaci sa proces, ktorý, každý- deň tvoríme.

Preto si musíme neustále pripomínať, čo predchádzalo našej takmer dvadsaťročnej ceste demokraciou. Je dôležité, aby v pamäti nás i našej mladej generácie zostali pevne zakotvené príbehy obeti totalitného režimu, príbehy tých, ktorí sa postavili proti totalite v mene humanity a túžby po slobode a demokracii Našou povinnosťou, ako nositeľov historickej pamäte, ale aj občanov demokratickej spoločnosti je uctiť si ich a venovať im v svojej mysli dôstojné miesto.

Dovoľte, aby som touto cestou spolu s pietnou spomienkou vyjadril svoje hlboké uznanie odvahe mnohých našich občanov, ktorí sa nesklonili pred démonmi neslobody a totality a pozdvihli svoj hlas v mene celej našej spoločnosti Dovoľte mi, aby som sa v duchu pietne uklonil pred pamiatkou mnohých nevinných ľudí, ktorí zhynuli pri pokuse stretnúť sa so slobodou, pri snahe byť voľnejší a žiť podľa ideálov slobody.

Napĺňa ma úprimnou hrdosťou, že aj pri príležitosti takýchto podujatí nezabúdame na históriu a pohnuté osudy jej - často neznámych - hrdinov, ctime si ich a dokážeme si ich dôstojne pripomenúť. Žiaľ, napriek môjmu veľkému záujmu sa budem musieť z dôvodu pracovných povinnosti na Vašom podujatí s ľútosťou ospravedlniť. Preto mi  dovoľte, aby som Vás aspoň touto cestou srdečne pozdravil a poďakoval organizátorom tejto pietnej spomienky za ich úsilie venovať pamäti nášho národa dôstojné miesto.

So srdečným pozdravom

Ďakovný list pre Hotelovú akadémiu Otta Bruckenera v Kežmarku

Vážená pani riaditeľka Hotelovej akadémie, Mgr. Sylvia Holopová,
Vážená pani zástupkyňa riaditeľky Hotelovej akadémie, Ing. Magdaléna Hudáková!

Pri príležitosti piateho výročia odhalenia Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989  v bývalom Československu, ktorý je umiestnený na historickom cintoríne v centre mesta Kežmarok, dovoľujeme si Vám vysloviť srdečné, úprimné a vrúcne poďakovanie za Vašu pomoc, služby a ochotu pri dotváraní slávnostného charakteru Pietnej spomienky, a to už po piatykrát v priestoroch Hotelovej akadémie Otta Brücknera, ul. Dr. Alexandra 24, v Kežmarku.
V období rokov 1948-1989 prišlo o život na československých hraniciach viac ako 400 ľudí, občanov bývalého Československa, Nemecka, Rakúska a Poľska. Odhaleniu Pamätníka predchádzala exhumácia, prevoz a dôstojný kresťanský pohreb dvoch obetí usmrtených 7. júla 1980, ktorých telesné pozostatky sa po 24 rokoch dostali späť do rodnej vlasti, na Slovensko. Projekt, ktorého anabáza sa začala ešte v roku 1992, pripravilo Svetové združenie bývalých československých politických väzňov v spolupráci s mestom Kežmarok a Karpatskonemeckým spolkom - región Horný Spiš.
Začiatky organizovania akejkoľvek akcie sú obyčajne neľahké. A pri hľadaní možností pohostenia účastníkov otváracieho aktu Pamätníka v júni 2004 sa otvorila prajná náruč Vašej Hotelovej akadémie. Ochota, zručnosť i vedomosť Vašich študentov, nádherných a čistých mladých ľudí, pod pedagogickým usmernením pani Ing. Magdalény Hudákovej, dotvorili a odvtedy do dnešného dňa dotvárajú k našej veľkej spokojnosti vážnosť a dôležitosť Pietnej spomienky, ktorú Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov  každoročne organizuje.
Prosím, odovzdajte toto naše poďakovanie celému pedagogickému zboru, vychovávateľom a všetkým študentom Hotelovej akadémie Otta Brücknera v Kežmarku.

Boh Vám žehnaj!

                Elena Bačkorová-predsedníčka  SZČPV 

http://www.szcpv.org/09/kezmarok09.html

Výrok T. Baťu v roku 1932 (Na margo hospodárskej krízy)

Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme zvykli říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek je následek. V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledku tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku. Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující, dělat to, co nás pozvedlo z poválečné bídy, pracovat a šetřit a učinit práci a šetření výnosnější, žádoucnější a čestnější než lenošení a mrhání. Máte pravdu, je třeba překonat krizi důvěry, technickými zásahy, finančními a úvěrovými ji však překonat nelze, důvěra je věc osobní a důvěru lze obnovit jen mravním hlediskem a osobním příkladem. (internet)

  Sendungsinformationen

Freitag, 23.01.2009 23:45 - 00:30 Uhr

VPS 23.01.2009 23:45

Länge: 45 min

Dokumentation, Deutschland, 2007

"Jetzt kann ich beruhigt sterben." Der bulgarische Historiker Stojan T. schickt nach dem Dreh mit dem Mainzer Stadtschreiber 2007 und Bestseller-Autor Ilija Trojanow ("Der Weltensammler") ein Stoßseufzer zum Himmel.

Er hat über die Gewaltverbrechen während der kommunistischen Ära gesprochen. Ein Thema, das in der bulgarischen Öffentlichkeit nach wie vor ein Tabu ist. Als Schüler hatte er beobachtet, wie in seiner zentralbulgarischen Heimatstadt Lovec in einem Steinbruch politische Häftlinge misshandelt und getötet wurden. Alles passierte vor den Augen der Bevölkerung, von ihr gleichsam geduldet und ignoriert. Der in Bulgarien geborene Schriftsteller Ilija Trojanow kehrte diesen Sommer in seine Heimat zurück und suchte das Gespräch mit politischen Gefangenen und Zeitzeugen, die auf Jahre und Jahrzehnte in den Gefängnissen und Lagern des Landes verschwanden. Ilija Trojanow macht mit seinem Film ein Stück bulgarischer Geschichte transparent. Er begleitet ehemals politische Häftlinge an die Orte des Schreckens und dokumentiert, wo und wie sie misshandelt wurden. Belene, eine Insel in der Donau an der Grenze zu Rumänien, war viele Jahrzehnte Lager und grausamer Ort der Folter. Tausende von Menschen ließen dort ihr Leben. Die Gefängnisse in Sofia und Pazardzik galten als die schlimmsten in Bulgarien. Trojanow ist es gelungen, an diesen Orten zu drehen und lässt Opfer Zeugnis ablegen über eine Zeit der Unmenschlichkeit. Der Mainzer Stadtschreiber versucht auch ein Stück Familiengeschichte aufzuarbeiten. Mit seinem Onkel macht er sich auf die Spur der Vergangenheit. Dieser hatte als junger Mann in den fünfziger Jahren gegen die Gewaltherrschaft Stalins opponiert und kam ins Gefängnis. Heute gibt er nicht auf, dafür Wiedergutmachung vom bulgarischen Staat zu fordern und sich damit den Verbrechen der Vergangenheit zu stellen. Bulgarien, im Südosten Europas, führte jahrzehntelang ein Schattendasein im europäischen Länderkanon. Während der Sowjet-Ära galt es als linientreuester Satellitenstaat Moskaus. Am 1. Januar 2007 wurde es als eines der letzten Länder in die Europäische Union aufgenommen.   http://www.zdf.de/ZDFde/inhalt/22/0,1872,4341526_idDispatch:8305969,00.html

"Jetzt kann ich beruhigt sterben." Der bulgarische Historiker Stojan T. schickt nach dem Dreh mit dem Mainzer Stadtschreiber und Bestseller-Autor Ilija Trojanow ("Der Weltensammler") ein Stoßseufzer zum Himmel. Er hat über die Gewalt-verbrechen während der kommunistischen Ära gesprochen. Ein Thema, das in der bulgarischen Öffentlichkeit nach wie vor ein Tabu ist. Als Schüler hatte er beobachtet, wie in seiner zentralbulgarischen Heimatstadt Lovec in einem Stein-bruch politische Häftlinge misshandelt und getötet wurden. Alles passierte vor den Augen der Bevölkerung, von ihr gleichsam geduldet und ignoriert. Der in Bulgarien geborene Schriftsteller Ilija Trojanow kehrte diesen Sommer in seine Heimat zurück und suchte das Gespräch mit politischen Gefangenen und Zeitzeugen, die auf Jahre und Jahrzehnte in den Gefängnissen und Lagern des Landes verschwanden. Im Rahmen des renommierten Stadtschreiber-Preises, der seit 1985 vom ZDF, der Stadt Mainz und 3sat vergeben wird, wechselt der Preisträger für einige Zeit seine Profession: aus einem Schriftsteller wird ein Filmemacher, der zusammen mit dem ZDF eine Dokumentation nach eigener Themenwahl produziert. Ilija Trojanow macht mit seinem Film ein Stück bulgarischer Geschichte transparent. Er begleitet ehemals politische Häftlinge an die Orte des Schreckens und doku-mentiert, wo und wie sie misshandelt wurden. Belene, eine Insel in der Donau an der Grenze zu Rumänien, war viele Jahrzehnte Lager und grausamer Ort der Folter. Tausende von Menschen ließen dort ihr Leben. Die Gefängnisse in Sofia und Pazardzik galten als die schlimmsten in Bulgarien. Trojanow ist es gelungen, an diesen Orten zu drehen und lässt Opfer Zeugnis ablegen über eine Zeit der Unmenschlichkeit. Der 83-jährige Stefan Walkow war 21 Jahre als politischer Gefangener inhaftiert. Er spricht mit Trojanow über die menschenverachtenden Zustände im Gefängnis in den Jahren des Kalten Krieges, als sich das Land zwischen Balkan und Schwarzmeerküste nach außen vollkommen abschottete

Tento rok sa začal inak ako mnohé predošlé. Nejde len o finančnú krízu, ku ktorej priviedli svet  lodivodi Západu, ale aj o jej vedľajšie a sprievodné účinky v podobe expanzie bezohľadnosti a arogancie moci. Sotva doznelo  posolstvo Pápeža Benedikta XVI., „Urbi et orbi „ počas najväčšieho kresťanského sviatku, začal 27. decembra Izrael vojenské operácie v najväčšom väzení sveta, v pásme Gazy. (Podľa použitia zakázaného fosfóru a počtu civilných obetí - žien a detí sa skôr jedná o vyhladzovaciu trestnú výpravu, akú prevádzali Waffen SS.)  Začiatkom nového roka mráz ovládol Európu a po prvýkrát v histórii ostala časť európskych štátov bez dodávok ruského plynu. Obe tieto udalosti sa v "main-stream" médiách prezentujú pod rôznym uhlom pohľadu a skôr sa informovanie o nich podobá Goebbelsovskej propagande, kedy sa stokrát opakovaná lož mala stať pravdou. Nikde sa však nedozvieme, že tieto udalosti majú spoločného menovateľa.

Ak sa nechceme stať obeťou týchto manipulácii a vymývania mozgov, je potrebné otvorene pomenovať veci pravými menami, aj keď je to bolestivé a nepríjemné.

V prvom rade treba priznať, že súčasná finančná a hospodárska kríza je v skutočnosti krízou samotného západného sveta. Pre jednoduchú elementárnu analýzu je potrebné vrátiť sa niekoľko desiatok rokov späť.

V roku 1945  sa   ukončilo vojnové  šialenstvo, kedy skupina nacistických fanatikov presvedčila Nemcov, že sú „vyvoleným národom „ Bohom predurčeným na ovládnutie sveta. Napriek nápisu na opaskoch nemeckých vojakov „Got mit uns“, „vyvolený národ“ a jeho ríša skončili na smetisku dejín. Spojenecký pakt Západu so Stalinom bol v skutočnosti zmluvou s diablom, ktorá priniesla celosvetovú expanziu komunizmu, studenú vojnu a nástup šialenstva, zbraňami hromadného ničenia totálne vykynožiť život na tejto planéte.

Až nástupom prezidenta Ronalda Reagana v USA, bol tento diabolský  pakt označený ako trestuhodné a neodpustiteľno-ľahkomyseľné zlyhanie Západu. Reaganova politka historicky potvrdila, že žiadnu vojnu v súčasnom stave, nemôžu USA vyhrať vojensky, ale jedine silnou ekonomikou. Jasne to potvrdil Vietnam, kde zbytočne zomierali tisíce amerických vojakov, v nekonečnom boji Viet-kongom a Severovietnamskou armádou masívne vyzbrojovanou celým vtedajším komunistickým blokom a Čínou. To čo pochopil Reagan, ktorý dokázal bez jediného výstrelu ekonomicky uzbrojiť Ríšu zla - bývalý ZSSR, nepochopili prezidenti USA, ktorí nastúpili po ňom.

Za zhanobenie všetkých obetí vojny v Kórei a Vietname Arlingtonského cintorína, možno označiť zradu USA  a Západu, ktorého trestuhodná chamtivosť po ziskoch z lacnej pracovnej sily urobili z komunistickej  Číny svetovú  ekonomickú a vojenskú veľmoc. Touto kardinálnou a osudovou chybou, Západ  spáchal postupnú a pomalú ekonomickú samovraždu, tým že z najľudnatejšieho komunistického štátu urobil najväčšiu továreň Ameriky a neskôr celého Západu.

Z Ameriky, ktorá bola kedysi veriteľom a svetovým exportérom sa dnes stala zadlžená krajina, ktorej ekonomika je založená už len na spotrebe, hypotékach a finančných špekuláciách. Podobne je to aj vo Veľkej Británii a viacerých štátoch EÚ.   Osem rokov vlády G. Busha ml. v plnej nahote ukázalo, že ekonomika USA stojí podobne ako ekonomika býv. ZSSR na hlinených nohách a v budúcnosti budú USA čeliť rovnakým hrozbám rozpadu ako bývalý ZSSR.

Výsledkom globalizácie je fakt, že čím viac bude západný svet dovážať tovar z Číny tým viac bude táto prosperovať a čím viac  bude obyvateľstvo Západu chudobnejšie, tým viac bude nútené kupovať lacný tovar z Číny. Väčšina európskych továrni zanikne a prepustení zamestnanci si nebudú môcť kúpiť drahé európske výrobky. A tak to pôjde ďalej až do úplného skrachovania európskeho hospodárstva. V súčasnom systéme globalizácie nieje možné uniknúť tejto budúcej katastrofe. (Víťazom dneška sa nestane štát so silnou menou, ako dnes často počúvajú občania SR po prijatí Eura, ale ten kto bude konkurencie schopný aj za cenu zníženia hodnoty vlastnej meny a kto dokáže predať svoje výrobky a udržať export.)

Zatiaľ ešte žiadny vedúci politik neodvážil poradiť ako sa  dostať von z tohto začarovaného kruhu. Neodvážil sa, pretože sa bojí vysvetliť, kto za to nesie vinu. A boja sa oprávnene, pretože vedia, že keby prezradili tuto pravdu, boli by stíhaní  zákonom. Takže aj oni sa nepriamo stavajú  spolupáchateľmi  vykorisťovateľov  ktorí sa obohacujú organizovaním medzinárodného obchodu.

Šesťdesiatročná história štátu Izrael  Bohužiaľ potvrdzuje, že čím silnejší bude vplyv sionistickej  lobby,  na politiku USA a Európy, tým menej bude pokoja a ekonomickej stability vo svete. V dôsledku hospodárskej krízy Západu je   pravidelná každoročná niekoľkomiliardová finančná podpora pre Izrael zo strany USA ohrozená a táto nervozita spolu s odchodom ľahko manipulovateľného G. W. Buscha  je aj jednou z príčin  vianočnej operácie „Liate olovo“ v Gaze.

Krach Gruzínskej avantúry, ktorá mala byť lakmusovým papierom a skúškou reakcie Ruskej Federácie na útok proti Iránu, však tieto plány zmaril.  Okrem iných aspektov aj tu treba hľadať korene  plynovej krízy.

Politika Ruskej Federácie bola pre Západ akceptovaná len potiaľ, pokiaľ alkoholik Jelcin ľahko umožňoval nástup finančných oligarchov, ktorí sa dostávali k nerastnému bohatstvu, ktoré malo prinášať prosperitu občanom Ruskej Federácie. Po nástupe Putina, ktorý ukončil toto bohapusté okrádanie vlastných občanov, boli nútení oligarchovia ako Berezovský,  požiadať o azyl v Izraeli a Chodorkovský skončil vo vezení. Týmto prestala byť Ruská Federácia pre Západ demokratickým štátom podľa ich predstáv.

Ak do Európy patrí s nacizmom vysporiadané  Nemecko, malo by tam patriť aj s boľševickým stalinizmom vysporiadané Rusko. Konfrontačná politika novej studenej vojny Západu proti dnešnému Rusku je preto kontraproduktívna.
Akcia vždy vyvoláva reakciu a pre skutočnú objektivitu treba povedať, že USA a EÚ podporované rozbitie Srbska, vznik Kosova s najväčšou vojenskou základňou NATO- Bondstel, export oranžových revolúcia na Ukrajinu a Gruzínska, Izraelom a USA podporovaného Saakašviliho vojenský útok na separátne oblasti s ruským obyvateľstvom, či rozmiestnenie radaru a protiraketového štítu v Českej republike a Poľsku, sú otvorenými útokmi proti samotnému Rusku.

Ruská Federácia, ak chce prežiť, nemá inú alternatívu len na tvrdosť a bezohľadnosť odpovedať rovnako. Navyše, po vojenskom fiasku Gruzínska, v čase olympijských hier, ako pomstu proti Rusku, USA pod zámienkou ekonomickej recesie prudko znížili ceny ropy a iných komodít. Týmto krokom má byť Rusko ako exportér ropy finančné oslabené a prinútené padnúť na kolená.

Arogantná a chytrácka politika Ukrajiny, ktorá by chcela byť členom NATO, EÚ, podporovať Gruzínsko a súčasne chcieť aj lacný plyn z Ruska, by nebola akceptovaná v žiadnom štáte s kapitalistickými trhovými princípmi. Historicky bezprecedentné odstavenie plynu do Európy cez Ukrajinský tranzitný plynovod, ku ktorému nedošlo ani v čase studenej vojny, je preto len logickým vyústením princípu akcie a reakcie.  Čo bude nasledovať ďalej možno len ťažko predvídať a bude to záležať do akej miery bude pokračovať tlak Západu proti Rusku a do akej miery budú sionisti vplývať na politiku nového prezidenta Obamu v otázke prístupu k jadrovému programu Iránu.

Čo z uvedeného vyplýva? Ak chceme žiť naďalej v blaženej nevedomosti a nechať sa manipulovať tými, ktorí spoza opony ťahajú za šnúrky svetovej politiky, nedivme sa, že pokiaľ sa svet nespamätá a tieto sily temna a zla nepomenuje pravým menom a neeliminuje, súčasný západný svet skonči v ruinách rovnako ako Rímska ríša. Bohužiaľ staré proroctvo indiánov kmeňa Hopi sa už začína napĺňať.

Jozef Paluch
Chicago, January 11. 09

http://szcpv.org/09/expanzia.html ----- Original Message -----

        

VŠETKÝM NAŠIM  ČLENOM, ICH RODINNÝM PRÍSLUŠNÍKOM AKO AJ PRIAZNIVCOM A SYMPATIZANTOM, ŽELÁME POŽEHNANÉ VIANOČNÉ SVIATKY A VEĽA ZDRAVIA A ŠŤASTIA V NOVOM ROKU 2009.

  Svetové združenie bývalých československých politických väzňov

Dňa 25. decembra vo štvrtok o 18. hodine na 2. programe odvysiela Slovenská televízia záznam z reprezentačného a dobročinného večera Benefícium 2008, ktorý sa konal 14. decembra v budove bratislavskej slovenskej filharmónie - Redute. Organizátormi benefícia bola Slovenská humanitárna rada a predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Na podujatí sa zúčastnili, prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič, ministri vlády SR, poslanci NR SR, herci  a iné osobnosti verejného a politického života. V príhovore vystúpila aj predsedníčka Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov Elena Bačkorová.

        

Celosvetová zbierka na centrálny pamätník obetiam okupácie Československa 21. augusta 1968.  Najvyšší počet obetí vpádu armád Varšavského paktu na území Slovenskej republiky bol v Košiciach, kde bolo usmrtených sedem občanov. Pri príležitosti 40. výročia okupácie Svetové združenie bývalých československých politických väzňov vyhlasuje zbierku na dôstojný pamätník všetkým obetiam, ktorý má nahradiť súčasnú skromnú tabuľu umiestenú na budove banky. Finančné dary je možné zasielať na účet vedený v ČSOB pobočka Poprad Názov účtu: Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov, č. účtu 213068033 kód banky 7500. Ako Správu pre príjemcu prosíme uviesť –„ Pamätník Košice“. Mená darcov,  pokiaľ nevyjadria nesúhlas, budú  uverejnené na internetovej stránke http://www.szcpv.org/obj/zbierka.html, ktorá bude pravidelne aktualizovaná. Za každý dar bez ohľadu na výšku sumy vyslovujeme úprimné poďakovanie

Poštová adresa: SZČPV, Nám. sv. Egídia 102/14, 058 01 Poprad, Tel: ++421 903 051 761, ++421 903142771, ++421 52 7722626, e-mail: szcpv@szcpv.org     

Kyticu k pamätnej tabuli na Hlavnej ulici v Košiciach položila predsedníčka Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov Elena Bačkorová a predsedníčka Sekcie násilne odvlečených Klára Fuhrmanová. Pietnu spomienku pripravil Magistrát Mesta

Sent: Monday, November 17, 2008 8:49 PM Subject: Pietna spomienka v Košiciach
http://szcpv.org/08/kosice17.html

Česko , Slovensko

Dňa 18. októbra 2008 sa uskutočnila v Poprade vo veľkej zasadačke Mestského úradu členská schôdza Svetového združenia bývalých československých politických väzňov –SZČPV.
Ako hostia sa na nej zúčastnili: Za Zväz protikomunistického odboja Peter Bielik z Bratislavy, za PTP Ondrej Bartko, predseda regionálnej organizácie Poprad, Kežmarok, Stará Ľubovňa.
Delegáti zvolili nové predsedníctvo a znížili počet predsedníctva na 13 členov a jedného náhradníka. Jednohlasne schválili Text vyhlásenia o potrebe zlúčenia organizácii ZPKO, KPVS, PTP a SZČPV do spoločnej  platformy „Politickí väzni komunizmu“.
Za predsedníčku SZČPV bola zvolená Elena Bačkorová, Čestným predsedom SZČPV - Sekcie násilne odvlečených sa stal Ján Košút, predsedníčkou Sekcie násilne odvlečených sa stala Klára Fuhrmanová a podpredsedom SZČPV Emil Švec.

Česko , Slovensko

Správa o činnosti SZČPV 2007-2008
Uznesenie z členskej schôdze

Česko , Slovensko

Text vyhlásenia:
Účastníci výročnej členskej schôdze Svetového združenia bývalých československých politických  väzňov schválili tento text návrhu na vytvorenie spoločnej platformy“ Politickí väzni komunizmu“.

              V mene nespočetných obetí komunizmu a stalinizmu, popravených, umučených, väznených a násilne odvlečených do pracovných táborov sa obraciame na  všetky občianske združenia presadzujúce záujmy týchto obetí k vytvoreniu spoločnej a jednotne vystupujúcej platformy – „Politickí väzni komunizmu“
              S ohľadom na tieto obete ako aj našich bratov a sestry, ktorí nás na veky opustili, nesmieme dopustiť stratu historickej pamäte, stagnáciu či postupný zánik občianskych združení, ZPKO, KPVS, PTP, SZČPV. Čas pracuje proti nám a  naše rady neustále   rednú.
 Jedine spoločnými silami môžeme dosiahnuť primerané spoločenské postavenie obetí komunizmu a ich zrovnoprávnenie s obeťami fašizmu vo všetkých oblastiach,  vrátane zdravotnej a sociálnej.
              Svetové združenie bývalých československých politických väzňov, preto vyzýva partnerské organizácie, Zväz protikomunistického odboja, Konfederáciu politických väzňov a organizáciu príslušníkov bývalých PTP k spoločnému postupu pri vytvorení jednotného frontu zloženého z týchto občianskych združení.
             Je našou morálnou povinnosťou,  spoločnou koalíciou dosiahnuť jednotu pri  praktickom uplatňovaní Všeobecnej deklarácie ľudských práv  OSN a Európskej sociálnej charty, zdieľajúc spoločné presvedčenie, že z pamäte národa nemožno vymazať kruté prenasledovanie státisícov slovenských, resp. bývalých československých občanov z ideologických dôvodov v období komunizmu, presadzujúc spoločné úsilie o dosiahnutie primeraného spoločenského postavenia týchto občanov ako je to samozrejme v zakladajúcich štátoch Európskej únie a vediac, že len dôsledná morálne zodpovedná a efektívna spolupráca zabezpečí zmysluplný výkon týchto práv  a udržanie demokracie.

 V Poprade dňa 18.októbra 2008

Na vedomie:  ZPKO, KPVS a PTP

http://szcpv.org/08/schodza08.html

B	Karel Kryl_Bratricku zavirej vratka  02:21   Theme Tchechoslovaquie 1968     http://de.youtube.com/view_play_list?p=1825FCBAD20F197B

Vážená Pán Prezident,
Naša organizácia združuje okrem bývalých politických väzňov aj príbuzných usmrtených pri nešťastnom vpáde armád Varšavskej zmluvy do bývalého Československa 21. august a1968.
Vysoko oceňujeme oficiálne vyhlásenie Ruskej Federácie pri príležitosti 40. výročia týchto tragických udalostí, ktoré označuje túto udalosť ako chybu.
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov odmieta súčasne snahy značnej časti svetových médií dávať do súvisu postup Ruskej Federácie  a jej reakciu na hazardné kroky súčasnej Gruzínskej vlády a porovnávať ich s inváziou do Československa v roku 1968. Naše stanovisko k situácii na Kaukaze je zrejme z priloženého článku uverejneného na našej internetovej stránke http://www.szcpv.org/08/kaukaz.html. Saakašvili nie je Dubček a súčasná Ruská Federácie nie je  bývalý ZSSR.
Aj v kontexte s uvedenými súvislosťami a mediánom tlaku proti Ruskej federácii si dovoľujeme predložiť žiadosť o  finančné odškodnenie príbuzných usmrtených obetí počas okupácie v roku 1968. Bohužiaľ Národnou radou Slovenskej republiky prijatý zákon č. 547/2005 Z.z,  ktorý túto problematiku mal riešiť sa nevzťahoval na príbuzných usmrtených obeti, v tom čase mladých ľudí, ktorý v čase usmrtenia nemali deti a ich rodičia medzičasom zomreli.  Týchto prípadov je prevažná väčšina. V Slovenskej republike sa jedná o 30 usmrtených občanov. Zoznam na požiadanie predložíme.
Veríme, že gesto Ruskej Federácie, v podobe odškodnenie príbuzných týchto obetí by bolo spravodlivým prejavom veľkorysosti, politickej zodpovednosti a pozitívnym krokom k náprave krívd a kontraproduktývnych  rozhodnutí z minulosti. Svetová verejnosť a v súčasnosti negatívne zamerané média by takýto krok museli jedine oceniť.

S úctou                                                                                  

  František Bednár predseda SZČPV

Žiadosť o  odškodnenie príbuzných usmrtených obetí pri invázii do ČSSR 21. augusta 1968

Президенту Российской Федерации
Дмитрию Медведеву
ул. Ильинка, д. 23
103132, Москва, Россия

Запрос о выплате компенсации родственникам погибших в ходе вторжения армии стран Варшавского Договора в ЧССР  21 августа 1968

Уважаемый господин Президент,
Наша организация объединяет не только бывших политических заключенных, но также и родственников погибших в ходе вторжения армии стран Варшавского Договора в бывшую Чехословакию 21 августа 1968 года.
Мы высоко оцениваем, что Российская Федерация через 40 лет после этого вторжения признала его как политическую ошибку.   
Всемирное объединение бывших чехословацких политических заключенных не разделяет позицию большинства мировых средств массовой информации, которые сравнивают наступление Российской Федерации на Грузию в ответ на ее провокационные действия в отношении Южной Осетии, со вторжением в Чехословакию в 1968 году.
В контексте вышесказанного и в связи с очернением России зарубежными средствами массовой информации мы были бы благодарны Вам за рассмотрение нашего запроса о финансовой компенсации родственникам погибших в ходе оккупации 1968 года. В ходе этого события погибли 30 словаков. Большинство из них были молодыми людьми. Мы готовы прислать список родственников погибших.
Мы верим, что выполнение нашего запроса Российской Федерацией будет оценено международной общественностью и средствами массовой информации как проявление великодушия и политической ответственности, и как позитивный шаг для исправления допущенной в прошлом  несправедливости и неадекватных политических решений.  

С уважением,                                                                     

                                                                                  Франтишек Беднар,
Председатель Всемирного объединения бывших чехословацких политических заключенных  

video

Tskinval wounds 28:27 Tskinval wounds, documentary. Перевод на английский и титры подготовили ЖЖ-юзеры: kamikazze_ru и i_e_l   http://de.youtube.com/view_play_list?p=693B4DA0E8B75B77&page=2

Viliam Kovalčík:  Súčasný konflikt na Kaukaze  a jeho „riešenie“ z pohľadu Európskej únie  vyvoláva vážne obavy z návratu studenej vojny a zaradenia Ruska opäť medzi najväčšie hrozby pre západnú demokraciu. Hysterický pokrik jednostranne informujúcich tzv. main-stream médií sa unisono snaží verejnosti nanútiť, že reakcia Ruska na trestuhodne ľahkomyseľnú  a nebezpečnú avantúru Saakašviliho v Južnom Osetsku a Abcházsku bola neprimeraná a Rusko je agresorom ignorujúcim medzinárodne právo.

            Západ natrafil tento krát na jeden zásadný problém. Po rozparcelovaní bývalej Juhoslávie, „humanitárnom bombardovaní“ a napokon vytvorení precedensu v podobe uznania  samostatnosti Kosova, na základe demografického vývoja a v rozpore s medzinárodným právom, USA a Európa Bohužiaľ nemajú morálne právo pranierovať reakciu Ruska na zámerne vyprovokovaný konflikt gruzínskeho hazardéra, ktorý posmelený masívnou vojenskou pomocou USA a Izraela, neváhal použiť v čase olympijských hier zdokonalené kaťuše proti civilným cieľom v Južnom Osetsku.  Obraz USA a EÚ ako jediného spravodlivého značne narúša aj rozpútanie tzv. „preventívnej vojny“ v Iraku pod zámienkou neexistujúcich zbraní hromadného ničenia. Táto vojna okrem ožobráčenia  amerických daňových poplatníkov, hromady mŕtvol a mužov v uniformách ktorí opäť padli zbytočne, priniesla len obrovský problém pre budúceho amerického prezidenta. Spojenci Georga Busha, medzi nimi aj SR sa z Iraku elegantne vycúvali a presunuli do Afganistanu, argumentujúc, že tam sa bojuje proti medzinárodnému terorizmu so súhlasom OSN. Jediný problém je len v tom, že Afganistan od čias Džingischána až po okupáciu Červenou armádou bývalého ZSSR ešte nikdy nikto trvalo nedobil (...).

Od Česko , Slove...

Od Česko , Slove...

Od Česko , Slove...

Od Česko , Slove...

Pietna spomienka pri príležitosti 40. výročia okupácie Československa 21. augusta 1968 v Poprade

 ...Až do roku 1989  sa nikto  kto sa pristavil pri hrobe nesmel dozvedieť ako Jozef Bonk zahynul.  Žiaľ  zákon o odškodnení obetí okupácie sa v prípade usmrtených vzťahoval len na ich rodičov a  deti. Rodičia väčšinou mladých ľudí usmrtených a auguste 1968 už nežijú a ich súrodenci na odškodnenie nemajú nárok (...).

Žiadosť SZČPV prezidentovi Ruskej federácie o odškodnenie príbuzných usmrtených obetí okupácie

http://szcpv.org/08/horka08.html

21.augusta 1968 sa občania Košíc,  ako i celá vlasť sa prebudili na nezvyčajný zvuk rachotiacich tankov a motorových vozidiel označených bielym pásom. Týmto dňom sa skončili na 22 rokov všetky naše ilúzie o demokratickej budúcnosti.
http://szcpv.org/08/kovac.html

Košičan Tibor Kováč fotoaparátom bol pri tom a reportérskou pohotovosťou nasnímal v chronologickom slede udalosti a to predovšetkým na námestí v strede mesta, ktoré paradoxne je "zasvätené" osloboditeľom z roku 1945, t.j. sovietskym vojskám...
Popoludní film vyvolal a večer okolo ôsmej, keď sa okolie tohto námestia premenilo na ohňostroj striel, bol so svojim aparátom opäť na tvári miesta. Ľudoprázdne ulice neveštili nič dobré a preto sa rozhodol odísť domov, kde však už nedošiel. Zasiahla ho strela neznámeho agresora, ktorá prešla sedem centimetrov kanálom mozgu a narušila centrum motorických schopnosti.
Tibor Kováč pri plnom vedomí spadol na zem, z rúk mu vypadol fotografický aparát. Hmlisto sa pamätá, že spod okolitých brán pribehli k nemu ľudia, ktorí privolali taxík. Ten ho zaviezol do nemocnice, pričom mu na sedadle držala jedna jemu doteraz neznáma plačúca žena zakrvavenú hlavu. Nastal boj o život.Túžba po ňom a silný organizmus odolali  nebezpečenstvu smrti(...)

VYHLÁSENIE SVETOVÉHO ZDRUŽENIA ČS.POLITICKÝCH VAZŇOV K 40. VÝROČIU OKUPÁCIE ČSSR
Tohtoročné 40. výročie okupácie Československa má na Slovensku  aj  takmer  dva desaťročia po tzv. páde komunizmu v novembri 1989 stále podivnú  príchuť. Kým v ČR sa 21. august 1968 pripomína na najvyššej štátnej úrovni s patričnými poctami, vrátane tých vojenských, u nás si politici ani nemajú kde túto dejinnú udalosť pripomenúť.
Položenie kvetov k skromnej a historicky bezobsažnej pamätnej tabuli  s menom Danky Košanovej a Petra Legnera v Bratislave, či k hrobu Alexandra Dubčeka, vyznievajú neúprimne - trápne a rozpačito. Okrem skromného Pamätníka so štatistikou obetí v Poprade, na Slovensku  neexistuje dôstojný centrálny pamätník venovaný obetiam  invázie z radov našich občanov.
Bezprecedentný a zákerný prepad    Československa v roku 1968, vlastnými spojencami z Varšavského paktu, nesie bez akýchkoľvek pochybností pečať nielen permanentnej série zlyhaní komunistického systému, počnúc  boľševickým terorom, Gulagmi a pokračujúc vojenskými agresiami v Nemecku, Maďarsku či  Poľsku ale aj pečať zlyhania samotného Západu vo vtedajšej nepriaznivej geopolitickej situácii.
V auguste  1968 zlyhali politici, zlyhali svetové mocnosti,  nezlyhali však  milióny občanov Československa, ktorí vo svojej túžbe po lepšej a spravodlivejšej spoločnosti boli zradení. Mnoho rodín stratilo svojich najbližších a na ich srdciach ostala trvalá jazva.  Práve týmto obyčajným ľuďom by mal patriť prejav čo najhlbšej úcty.
21. august totiž nielenže pochoval všetky nádeje ale jeho následky nesieme dodnes. Komunistická chunta na čele s  Husákom a Biľakom,  ktorá sa dostala k moci silou ruských tankov a zapredala vlastnú krajinu,  zo štátu ktorý bol ešte v roku 1966 na úrovni Rakúska urobila ekonomicky zaostalú krajinu  obohnanú ostnatým drôtom.
Korene našej súčasnej biedy siahajú aj k augustu 1968. Aj preto sa dnes Slovensko stalo  krajinou, ktorá láka investorov už len lacnou pracovnou silou a daňovými úľavami. Náš návrat do Európy, odkiaľ sme boli po tzv. oslobodení    sovietskou armádou   a následne  po komunistickom puči vo februári 1948 násilne vytrhnutí a cena ktorú sme dnes zato priniesli bola až príliš vysoká.
Toto výročie by sa malo stať dôvodom k zamysleniu, prečo aj dnes namiesto vlastných obetí sú nám bližšie obete cudzie, ktoré servilne uctievame aby sme sa zapáčili mocným tohto sveta podľa toho z ktorej strany fúka vietor. Zatiaľ čo obete augusta  nemajú svoj dôstojný pamätník a ani len pamätný deň v kalendári, niekdajšie boľševické výročia majú stále najvyššiu štátnu prioritu. Slovensko je posiate pamätníkmi osloboditeľov, ktorí hnedú totalitu nahradili totalitou červenou a Stalin je stále čestným občanom slovenských miest.
História sa síce môže falšovať ale nedá sa oklamať. Boli to práve komunisti, ktorí keď sa im to hodilo kolaborovali s nacistickými okupantmi, prebiehajúcu 2. svetovú vojnu charakterizovali ako „zápas kapitálu“ a vojakov Wehrmachtu nazývali  „robotníckymi bratmi  v nemeckých uniformách“  Stalin uzavrel s Hitlerom pakt o neútočení a komunisti sa všade takto podľa  diktátu Moskvy správali.  Samotný Stalin na žiadosť Himmlera vydal Gestapu skupinu nemeckých komunistov ktorí pred Gestapom ušli do ZSSR kde skončili v Gulagoch.
Tak ako sa do roku 1989 nesmelo hovoriť o invázii do ČSSR obchádza sa, že po vpáde Hitlera do Poľska, Sovietsky zväz 17. septembra 1939 zákerne prepadol ustupujúcich Poliakov od chrbta a v deň pádu Varšavy 28. septembra  obaja agresori  podpísali spojenecký pakt o rozdelení Poľska, pričom komunista Stalin dostal od socialistu Hitlera k dobru pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko a Litvu. Tieto svoju slobodu získali až po páde samotného ZSSR. Tak ako Hitler Poľsko, Stalin v tom čase prepadol maličké Fínsko.   Osud zajatých poľských vojakov  bol tragický, skončili v Gulagu, tak ako tisíce našich občanov po vstupe červenej armády v rokoch 1944-1945 a  dôstojníci byli povraždení v Katynskom lese. Tieto hromadné vraždy boli oficiálne  priznané až po páde Sovietskeho zväzu - do roku 1989 nášho veľkého vzoru.
Dnes minister vlády navrhuje povinné návštevy nacistického koncentračného tábora, ale obete komunizmu z radov našich vlastných občanov   ostávajú na periférii nezáujmu.
Prezident  nedávno v rozhlase povedal, že je šťastný z účasti slovenských vojakov v Afganistane. Podpora vojenskej okupácie prezidentom krajiny, ktorá samotná bola vyše dvadsať rokov okupovaná cudzou armádou je stratou historickej pamäte.
Toto výročie je očividne nechcené a nežiadúce, ľavičiarom až príliš pripomína ich pošramotené svedomie, pretože práve tomuto režimu a „vojenskej chunte“ prisluhovali   do novembra 1989. Pravičiari  zase presviedčajú o nereformovateľnosti komunizmu a označujú Alexandra Dubčeka za frakčného komunistu. Dokonca 21. august 1968 sa nehodil do programu ani  organizácii politických väzňov.  21. august je žiaľ aj nešťastne kalendárne príliš blízko 29. augustu kedy prebiehajú oslavy komunistami privlastneného a historicky zmanipulovaného SNP. Hlavné  média sa snažia verejnosť presvedčiť rôznymi  anketami, uskutočňovanými raz do roka, že august 1968 mladej generácii nič nehovorí a v podstate  už verejnosť ani nezaujíma. Sotva by  si však takto dovolili  spochybňovať podobnými anketami uctievanie obetí holokaustu.
Ak nemá byť Slovensko v Európskej únii a NATO len formálne, z ekonomicko-politickej vypočítavosti, malo by byť morálnou povinnosťou ako politikov tak aj verejnosti nedopustiť aby sa na 21. august hanebne  zabudlo.  Je to náš dlh voči všetkým obetiam okupácie 21. augusta 1968 a elementárny princíp ľudskosti a slušnosti.

                   Svetové združenie bývalých československých politických väzňov