Záruku zvýšenia veku odchodu do dôchodku vám dá len strana SAS!

Napsal sowa 8.4.2010 10:20 v kategorii František Bednár, přečteno: 2×

František Bednár, Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov

Záruku zvýšenia veku odchodu do dôchodku vám dá len strana SAS!

Ak by sa parafrázoval slogan „pražského piráta“ Viktora Koženého o záruke desaťnásobku, ktorú mali ziskuchtivým občanom dať len Harwardské investičné fondy, s určitosťou  možno očakávať, v prípade povolebnej koalície s účasťou SAS, že prvé čo by navrhol tvorca daňovej reformy z roku 2003 a bývalý poradca exministra SDKÚ Ivana Mikloša, dnes už predseda novovzniknutej „SDKÚ-Light“ s názvom Sloboda a solidarita Richard Sulik, by bolo zvýšenie veku odchodu do dôchodku.

Podvod s kupónovou privatizáciou určite nemožno  prirovnávať k tzv. „rovnej“ 19% dani zo všetkých druhov príjmov, ktorej základom bola Suliková diplomová práca, ale nemožno si nevšimnúť jeden fakt ktorý s princípom solidarity, ku ktorej sa dnes hlási  Suliková SAS, nemá nič spoločné. V mnohých ekonomicky vyspelejších štátoch, akými sú napr. Švédsko, je všeobecne zaužívaným ekonomickým princípom solidarity, že nadštandartné a vyššie príjmy sú štátom zdaňované vyššou sadzbou, ako príjmy občanov s nižším príjmom. Pokiaľ na Slovensku do daňovej reformy SDKÚ občania mali daň z príjmu, vrátane dane z úrokov vkladov nižšiu a nadštandartne zarábajúci vyššiu, po tejto daňovej reforme sa to zásadne zmenilo v neprospech väčšiny s nižším príjmom, ktorá sa poskladala na to, aby si milionári, vrátane tvorcu reformy Richarda Sulíka, (v jednej  televíznej diskusii sám priznal výšku svojho majetku vo výške niekoľkých miliónov) na  ich úkor zvýšili svoju životnú úroveň. Bez zveličovania možno povedať, že R. Sulík navrhol rovnú daň hlavne pre seba.

Tzv. pravicoví ekonómovia sa radi oháňajú tvrdením, ako táto rovná daň prilákala na Slovensko zahraničných investorov. Pochopiteľne, tak ako hyeny zacítia zdochlinu na diaľku, rovnako aj tzv. investori, vrátane špekulatívneho kapitálu, zacítia príležitosť ako sa dá zarobiť na úkor štátu a  jeho občanov.

Inou otázkou, ktorá by si vyžadovala samostatný priestor, je fakt za akú cenu sme sa po tom, čo sme si rozkradli a vytunelovali prosperujúce fabriky, stali „gastarbaitrami“ vo vlastnej krajine a lacnou pracovnou silou. Aspoň stručne treba pripomenúť, že po „ ekonomickom banditizme“ s názvom, malá privatizácia, nasledovala veľká privatizácia a potom, čo už banky neboli schopné získať peniaze z tzv. nedobytných pohľadávok privatizérov a boli predané do zahraničia, sme si za babku   predali všetky najdôležitejšie strategické podniky. Touto ekonomickou sabotážou sme sa definitívne dobrovoľne, trestuhodne a ľahkomyseľne pripravili o energetickú bezpečnosť a stali sa guberniou zahraničných spoločností. Naši predkovia by sa obracali v hroboch, keby vedeli, ako sme sa dokázali zbaviť „rodinného striebra“ a ako krajina s obrovskými vodnými zdrojmi predala do zahraničia aj vlastnú vodu a to už dokáže len idiot, alebo zaslepený chamtivec, ktorý si vidí len po koniec nosa a nezaujíma ho čo tu zanechá ďalšej generácii.

Svetové združenie bývalých čsl. Politických väzňov oslovilo listom R. Sulika s návrhom aby do touto stranou pripravovaného referenda s podružnými otázkami, ktoré netrápia občanov, bola doplnená ako prioritná otázka týkajúca sa prijatia účinného zákona o preukazovaní pôvodu majetku.  Richard Sulik neodpovedal!

Bývalí politickí väzni a obete komunizmu sa počas ôsmych rokov tzv. pravicovej  vlády M. Dzurindu dočkali len prázdnych rečí o potrebe reforiem, uťahovania opaskov a zrušenia zliav v doprave. Návrh zákona na odškodnenie obetí okupácie 21. augusta 1968 túto vládu nezaujímal a návrh nakoniec podal vtedy opozičný poslanec R. Kaliňák. Paradoxne, napriek rôznym mediálnym prívlastkom o boľševizme, bola k obetiam komunizmu ústretovejšia vláda ľavicového Smeru. Po dlhých rokoch bol zákonom č. 285/2009 Z.z novelizovaný  Zákon č. 274/2007  Z.z. o príplatku k dôchodku politickým väzňom, tak aby sa vzťahoval aj na niekoľko stoviek sirôt, ktorým  rodičia zahynuli v Gulagoch.

Čo sa dá očakávať po voľbách v prípade koalície SDKÚ, KDH, SAS, SMK a Most-Hid?  Vychádzajúc s vyše 60%-ných  volebných preferencii strany Fidesz Viktora Orbana v Maďarsku a očakávaného politického smerovanie zahraničnej politiky tejto strany, by bola účasť SMK a Mostu- Hid, pre Slovensko pohromou a zárukou vydierania koaličných partnerov, ktorí by museli týmto stranám plniť všetky požiadavky, v snahe za každú cenu udržať funkčnosť koalície. Okrem tradičnej pseudo-pravicovej rétoriky o trhovom všelieku a potrebe upevňovania väzieb na MMF a Svetovú banku, s určitosťou to bude opäť potreba „dokončenia“ ekonomických reforiem a obvinenie predošlej vlády z enormného  zadlženia a nárastu nezamestnanosti. Jediným východiskom budú opäť reformy a uťahovanie opaskov a opäť sa možno zablysne R. Sulík s nejakou „skvelou“ myšlienkou ako napríklad zvýšenie veku odchodu do dôchodku, najlepšie do 75 rokov, možno sa to spojí aj so špeciálnym bonusom niektorej z DSS, ktorá,  za mierny príplatok, poskytne novopečeným dôchodcom odvoz rovno na cintorín. V súvislosti s krízou tu zrejme pribudne nóvum, vo forme invenčne - fundovaného vysvetlenia, najlepšie nositeľmi Nobelových cien za ekonomiku, ktorí občanov presvedčia o tom, že v súčasnom štádiu kapitalizmu je strategicky potrebné a nutné, aby boli zisky kapitalisticky striktne  individuálne a straty v prípadoch neúspešných finančných transakcií a permanentných kríz, striktne socialisticky kolektívne, teda aby si občania uvedomili, že je ich povinnosťou poskytnúť zo svojich daní  bankovým manažérom ďalší kapitál na „úspešné investovanie“ a pochopiteľne aj vykryť všetky straty. V najhoršom prípade sa im  poskladať  na „zlaté padáky“.

Nemám v úmysle rozoberať nedávny štrajk autodopravcov na Slovensku v súvislosti so zavedením mýtneho systému. Právo na štrajk je zaručené ústavou a dohovormi o čom niet pochýb. Osobne som však presvedčený, že každá minca má dve strany a pravda leží niekde uprostred. Na jednej strane treba vziať v úvahu, že elektronické mýto je trendom, ktorému sa nevyhneme bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči lebo nie. Skúsenosti napr. zo Švajčiarska ukázali, že po zavedení mýta sa 12% dopravy presunulo na ekonomicky výhodnejšie a aj z hľadiska ekológie vhodnejšie  železnice. Tí skôr narodení si možno ešte pamätajú na 24 hodinovú  prevádzku plne vyťažených prekládkových železničných staníc a regionálnu autodopravu dopravu z čias socializmu, ktorú sme po novembri 1989 až príliš rýchle zavrhli a nechali padnúť na hubu.  Dnes železničné stanice zväčša zívajú prázdnotou,  zatiaľ čo sú cesty devastované a preťažené stovkami kamiónov. Štatistiky dopravných nehôd sú bez pochýb varujúce. Tak ako vždy, aj teraz ide v prvom rade o peniaze, ako zo strany autodopravcov, z ktorých hrozí likvidácia tým najslabším, pretože tí silní to prežijú  a pochopiteľne aj zo strany štátu, ktorý si musí zabezpečiť zdroj financií.

            Štrajk autodopravcov je dnes vo svete bežným prostriedkom na dosiahnutie požiadaviek. Prekvapila však reakcia opozície a najmä pokrytecké vyhlásenie bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý označil postup vlády za návrat pred november 1989. Zdá sa, že Mikuláš Dzurinda vôbec nepochopil, že jeho neschopnosť sebareflexie je klincom do truhly súčasnej opozície v najbližších parlamentných voľbách. Vyhlásenie SAS o možnej spolupráci s SDKÚ ale bez M. Dzurindu, potvrdzuje, že to čo už došlo každému, stále nechápe predseda SDKÚ. Chcel by som súčasnej opozícii pripomenúť, ako počas svojho vládnutia v rokoch 1998-2006 pristupovala k štrajkom.

Pripomínam, že zodpovednosť za stav slovenských železníc nesú vlády a ministri, ktorí nechali ich úpadok dospieť až na dnešné dno a preto snáď prvý raz od pádu komunizmu slovenskí odborári pozbierali odvahu, odolali strašeniu aj bakšišom mocných a zorganizovali úspešný štrajk železničiarov, ktorý vláda M. Dzurindu, neschopná riešiť situáciu v osobnej  ako aj nákladnej železničnej doprave, jednoducho právo na štrajk v rozpore s ústavou SR a jej článkom č. 37 ods. 4, zakázala zmanipulovaným a nezákonným rozhodnutím bratislavského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky neskôr vyniesol rozsudok, podľa ktorého je štrajk dovolený aj nad rámec Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Cieľom štrajku nebolo spôsobiť slovenskej ekonomike škody, ale upozorniť vládu i zamestnávateľov na neúmerné sociálne reštrikcie a pokračujúci pokles životnej úrovne väčšiny slovenských občanov. O tomto rozmere štrajku sa však v slovenských médiách mlčalo a ukázalo sa, že ich objektivita  je na bode mrazu.  Namiesto ignorovania odporúčaní prestať liať miliardy do diaľničných tunelov a úsekov diaľníc s kriminálne nízkou ekonomickou efektívnosťou, sme videli obraz  vysmiateho Mikuláša Dzurinda, spokojného Pavla Ruska a pozitívne ladené články o zahraničných investoroch, ktorých dokázala vláda prilákať. Len škoda, že sme sa nedozvedeli viac za akých podmienok sem prišli, škoda, že novinári vtedy nezisťovali viac o vtedajších závažných veciach napríklad privatizácii strategických podnikov, poisťovní, kontách politikov vtedajšej vládnej koalície či kauze „Dzurindove vláčiky“. V roku 2003 Dzurindova vláda na štrajk železničiarov odpovedala predbežným opatrením okresného súdu – pikantné na tomto rozhodnutí súdu s fungujúcou elektronickou podateľňou bolo, že ŽSR podávali a sťahovali žalobu na železničné odbory za nezákonný štrajk dovtedy, kým sa žaloba nedostala do tých správnych rúk.

            V mene oprávnených osôb z radov bývalých politických väzňov ako aj násilne odvlečených do pracovných táborov v býv. ZSSR, pripomíname  opozícii, že to bola práve ich vláda, ktorá v roku 2003 zrušila všetky výhody na cestovom v autobusovej a železničnej doprave pre obete komunizmu ako aj účastníkov odboja. 

Ak to Mikuláš Dzurinda myslí s opozíciou skutočne úprimne, mal by si už dávno spytovať svedomie, oľutovať svoj básnický úlet  z čias socializmu, „Pomník vďaky - óda na víťazný február“ (uverejnený okrem iných aj na tejto stránke  a odísť na politicky dôchodok.

Jeho zaslepenosť mu to však nedovolí a preto si súčasná koalícia nemôže priať nič lepšie ako strašiaka v podobe „reformátora“ Dzurindu. Stačí totiž len pomyslenie na to, ako by sa správala pri súčasnej hospodárskej kríze  tzv. „pravicová vláda“, ako by sa pchala do zadku Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke  na úkor obyčajných ľudí, ktorí by to všetko museli zaplatiť uťahovaním opaskov, či ako by rušila príspevky na barly, invalidné dôchodky pre baníkov, skracovala obdobie vyplácania podpory v nezamestnanosti, či rušila zľavy pre politických väzňov a už len zo strachu na toto pomyslenie, budú slovenskí občania voliť hocikoho, len nie modrých reformátorov. Bohužiaľ na politickej scéne v súčasnosti neexistuje žiadna alternatíva a tak je výsledok budúcich volieb už vopred známy, rovnako podobne, ako  v Maďarsku.

            František Bednár
          Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov